„To som začala chodiť do školy, najprv sme chodili do obecnej školy vo Vokoviciach, to som mala za rohom. Ale potom sa tam nasťahovala Wehrmacht a museli sme chodiť do Liboce, to bolo asi trištvrte hodiny peši. Keď prišiel nálet, tak nás vyhodili zo školy, aby sme sa išli schovať. Ale my sme museli utekať domov a po ceste bol viadukt, tak tam sme sa vždy schovávali. Keď preleteli, tak sme zasa bežali ďalej.“
„To bola síce výborná známosť, vďaka nim sme aj dostali auto, krásneho veľkého Ramblera, čo bolo ďalším klincom do našej rakvy. Museli sme chodiť na ambasádu, lebo v Guinei nebolo čo jesť, tak nám posielali na ambasádu to, čo sme si objednali z Tuzexu. Keď priletelo lietadlo, museli sme to ísť vyzdvihnúť. Prišiel tam český vyslanec v MBčke a my sme prišli s tým Ramblerom, tak sme si pochopiteľne ten kádrový profil značne pošpinili. Ex post sme sa dozvedeli o všetkých fízloch, ktorí boli na nás v Afrike nasadení.“
„Môj muž dostal od nemeckého vyslanca vízum do Nemecka. Ale ako to urobiť, aby im ho nezobrali? Mala som tam tranzistorové rádio, ktoré môj muž rozmontoval, a do valčeku, kde boli baterky, zabalil to vízum. Auto naložili na loď a loďou mohli odcestovať, lebo tá išla do Juhoslávie, do Koperu. Tam boli už pochopiteľne hranice, tadiaľ by ich nepustili. Juhoslovania boli generózni a môj švagor mal ešte k tomu bývalú priateľku v Trieste. Tá sa vydala za Taliana a ten bol nejaké najväčšie zviera v Trieste. Môj švagor tej bývalej priateľke zavolal a ona vynadala manželovi, lebo Taliani ich nechceli cez hranice pustiť. Hovorili: ‚No, no, no,‘ a žiadnych azylantov nepúšťali. Ale prišiel tam ten komandante, ako sa mu hovorilo, postavil ich do pozoru. To bolo na juhoslovanskej hranici v Chorvátsku, Chorváti dobre vedeli, že ich nesmú pustiť. Ale potom odišli s pasmi a doložkou do domu. Za chvíľu vyšli von a len mávli rukou. Muž potom hovoril, že keď sa pohol s autom, mal strach, že švagor, ktorý bol v aute za ním, do neho vrazí, ako sa ponáhľali.“
Růžena Zahradníčková sa narodila 26. októbra 1934 v Prahe do rodiny prvého klarinetistu v Štátnej opere v Prahe. Po skončení vojny chodila na gymnázium a v roku 1952 začala študovať stomatológiu na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Počas štúdií sa zoznámila so svojim budúcim manželom - lekárom, synom významného chirurga a ortopéda Jana Zahradníčka. Po narodení dcéry sa rodina začiatkom 60. rokov presťahovala na Šumavu. V roku 1966 dostal manžel povolenie a pracovnú ponuku pôsobiť v Guinei v rámci rozvojovej pomoci ČSSR. Růžena tiež pracovala ako zubárka. Po auguste 1968 s manželom organizovali na zahraničných zastupiteľstvách podpisovú akciu za odsúdenie vojenskej invázie. Na jeseň 1969 odmietli podpísať prehlásenie, že súhlasia s vpádom vojsk do ČSSR. Koncom roku 1970 boli odvolaní z Guinei, ale na cestu domov im už nebola udelená cestovná doložka do západných krajiín. To ovplyvnilo ich rozhodnute nevrátiť sa domov a ilegálne emigrovať do SRN. V Nemecku si okamžite našla zamestnanie a neskôr prevzala súkromnú zubnú prax. Rodina sa rozhodla „nevykúpiť sa“, a preto navštívila Československo až po roku 1990. Až vtedy sa dozvedela, koľko rodinných priateľov a známych o jej rodine donášalo ŠtB.
