Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Růžena Zahradníčková, rod. Mizerová (* 1934)

• narodená 26. októbra 1934 v Prahe

• v roku 1957 absolvovala odbor stomatológie na Lekárskej fakulte UK v Prahe

• od roku 1966 pracovala ako zubárka v Guinei v rámci rozvojovej pomoci spriateleným krajinám

• spoluorganizátorka podpisovej akcie na zahraničných zastupiteľstvách za odsúdenie vojenskej invázie v auguste 1968

• živý svedok pokusu o puč proti prezidentovi v Guinei v novembri 1970

• emigrácia rodiny do SRN

• pôsobenie v Sársku vo vlastnej stomatologickej praxi

• po r. 1990 časté cesty do Prahy, zistenia o jej sledovaní blízkymi priateľmi pre ŠtB

Růžena Zahradníčková, rod. Mizerová, sa narodila 26. októbra 1934 v Prahe vo Vokoviciach. Otec bol prvým klarinetistom v Štátnej opere, neskôr v Smetanovom divadle. Pochádzal z robotníckej rodiny z Kladenska. Už ako mladík sa stal počas prvej Československej  republiky členom KSČ. „To ešte nevedeli do čoho idú,“ hovorí dnes pani Růžena.

Matka bola sekretárkou, ale po narodení dcéry ostala v domácnosti. Pamätníčka si ešte dnes spomína na roky okupácie Nemeckom po roku 1939. Jej strýko sa zúčastnil májového Pražského povstania v roku 1945 a bol zastrelený: „Moja matka s mojou babičkou museli prehľadať všetky možné kostoly a cintoríny, aby ho našli a identifikovali.“

Dievča chodilo ako všetky deti do obecnej školy. Malo síce výborné školské výsledky, ale kvôli neustálym náletom nad Prahou ju matka nechcela púšťať do mesta električkou na gymnázium, a preto začala chodiť na bližšiu meštiansku školu. Po vojne v roku 1945 prestúpila na reálne gymnázium na Strossmayerovom námestí.

Mladosť v Čechách

Růžena bola ako dieťa dobrou klaviristkou, rozmýšľala, že pôjde študovať hudbu. Keďže mala vynikajúci maturitný priemer, rozhodla sa nakoniec v roku 1952 uchádzať o štúdium na Fakulte všeobecnej medicíny na Karlovej univerzite, kam sa však nedostala a prijali ju na stomatológiu. Otec mal síce po komunistickom prevrate vo februári 1948 bezchybný kádrový profil, avšak vzhľadom na jeho povolanie mohla byť Růžena vnímaná ako potomok z buržoáznej rodiny. Aj keď jej otec s februárovým prevratom nakoniec vnútorne nesúhlasil, ostal v strane predovšetkým preto, aby jej nepokazil vyhliadky na budúcnosť.

Štúdium zvládla výborne, až na marxizmus-leninizmus: „Z marxizmu som dostala vždy trojku, to bolo jediné, čo mi nešlo.“ Počas štúdia absolvovala dobrovoľnú prax vo Vojenskej nemocnici v Střešoviciach, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom, ktorý tu pôsobil ako chirurg. Jeho otec bol významný detský ortopéd, profesor Jan Zahradníček. Mladému doktorovi bolo ponúknuté členstvo v strane a štúdium v Moskve s vyhliadkou stať sa armádnym generálom a viesť kliniku, ale túto ponuku odmietol.

Aj keď by ako mladá doktorka najradšej ostala pracovať v Prahe, po skončení štúdia v roku 1957 dostala Růžena od štátu pracovnú umiestnenku do Kadane v Západných Čechách, kde pôsobila dva roky. Počas týchto dvoch rokov sa vydala, narodila sa jej dcéra a vrátila sa do Prahy ako nezamestnaná. Začiatkom 60. rokov sa rodina z vlastnej vôle presťahovala z Prahy do Husinca na Šumavu, čo im bolo umožnené v rámci osídľovania a budovania pohraničia.

Život v africkej Guinei

Růženin manžel sa niekoľko rokov uchádzal o prácu v zahraničí v rámci rozvojovej pomoci ČSSR, ktorá bola organizovaná štátnym podnikom Polytechna. Tá vysielala odborníkov do spriatelených mimoeurópskych socialistických krajín.

V roku 1966 mu ponúkli miesto v Guinei a o rok neskôr sa už rodina sťahovala. Obidvaja manželia pracovali ako doktori a život v Afrike si veľmi pochvaľovali. Podmienky boli síce na úplne inej úrovni, na akú boli zvyknutí, ako odborníci však boli veľmi cenení: „Českí doktori, to bolo to najlepšie, čo sa tam mohlo niekomu prihodiť.“ Guinea získala nezávislosť od Francúzska v roku 1958 a okamžite bola zastavená akákoľvek finančná pomoc z francúzskej strany. Krajina sa vydala cestou socializmu a orientovala sa na východný blok. Po odchode Francúzov boli špičkové medicínske zariadenia rozkradnuté a podľa toho vyzerali aj ordinácie. Mladá zubárka sa ale rýchlo prispôsobila novým podmienkam, dokonca si doviezla stomatologické nástroje z domova. Obidvaja manželia sa stali známymi v širokom okolí a pravidelne ošetrovali aj Američanov a západných Nemcov, ktorí k nim prichádzali dokonca aj zo susedných krajín.

Manžel sa poznal s oficiálnym lekárom amerického veľvyslanectva, ktorý býval v obrovskej rezidencii, kam boli aj pozvaní. Ponúkol im, aby ich dcéra chodila do americkej školy s tým, aby si nerobili starosti s veľmi vysokými poplatkami. Rodičia súhlasili, aj keď v hlavnom meste Conakry bola česká škola: „To nám samozrejme neprospelo v našom kádrovom profile.“ Až neskôr, keď bol tento Američan vyslaný do inej krajiny, sa dozvedeli, že bol vraj vysoko postaveným agentom CIA v Afrike.

Rodina bola tiež živým svedkom pokusu o puč proti prezidentovi Guinei, keď sa v novembri 1970 vylodili v zálive hlavného mesta Conakry exiloví Guinejci a Portugalci. Tento pokus bol prezidentom krvavo potlačený. Zahradníčkovci videli na vlastné oči vraždenie a to, ako niekoľko dní ležali v meste mŕtve telá pučistov. Po tejto udalosti boli z Guinei násilne vyhostení aj niektorí občania západných krajín, ktorí boli považovaní za špiónov.

August 1968 priniesol zmenu aj do vzdialenej Afriky

Ešte predtým však sovietska okupácia z augusta 1968 šokovala československú komunitu v Guinei. „Večer sme sa všetci stretli a sme sa ožrali,“ spomína pamätníčka. Manželia sa aktívne zúčastnili podpisovej akcie proti tejto okupácii. Navštevovali v hlavnom meste všetky veľvyslanectvá a dávali im podpisovať otvorený list o nesúhlase so vstupom sovietskych vojsk do Československa. Jediné veľvyslanectvo, ktoré výzvu nepodporilo, bolo zastúpenie Nemeckej demokratickej republiky: „S nimi sme sa nikdy nestýkali a keď nás obsadili, zo všetkých ambasád nám prišli kondolovať, len DDRáci sa nám smiali.“ Po zahájení čistiek na jeseň roku 1969 veľvyslanectvo manželov Zahradníčkovcov vyzvalo podpísať odvolanie ich názoru na okupáciu a vyjadriť súhlas s vpádom vojsk do ČSSR. Len štyria československí občania tento súhlas nepodpísali, vrátane Zahradníčkovcov.

Na jeseň roku 1970 boli manželia vyzvaní vrátiť sa späť do Československa, s čím aj pôvodne súhlasili. V Prahe mali zázemie – po svokrovi zdedili polovicu domu na Malej strane, mali zariadený byt vo Vimperku, kde žili pred odchodom do Afriky. Ale tým, že boli ďaleko, neboli im hneď dôsledky ich konania jasné. Až keď bola manželovi československým veľvyslanectvom zabavená výjazdná doložka, ktorá ho dovtedy bežne oprávňovala k legálnej návšteve západných krajín počas dovolenky, na ceste domov alebo aj po ukončení pôsobenia v zahraničí, začalo im byť jasné, čo by návrat domov znamenal: „Tým, že nám tú doložku zobrali, nám otvorili oči, ako by nás odmenili.“

Doktora Zahradníčka vyzvali, aby sa do dvoch týždňov vrátil do Československa. Na cestu mu vydali náhradnú doložku, ktorá však umožňovala prechod len cez spriatelené socialistické krajiny. Pamätníčka sa v tom čase nachádzala na legálnej návšteve v západnom Nemecku a manželia sa dohodli, že tam ostane. Ich 10-ročná dcéra chodila do školy a bola v Guinei s otcom. Manželovi pomohli kontakty na veľvyslanectve SRN a dostal na zvláštnom papieri vstupné vízum aj pre svojho brata, ktorý tiež pôsobil ako lekár v Guinei. Vízum zamontovali do tranzistorového rádia, aby im ho na hranici nenašli a nezabavili. S dvomi naloženými autami sa dostali loďou do Juhoslávie, ale problémy nastali na hranici do Talianska. „Juhoslovania boli veľkorysí, ale Taliani žiadnych azylantov nepúšťali.“ Pomohla im bývalá známa Růženinho švagra, ktorá bola vydatá za vplyvného Taliana v Terste, a ten im prechod cez hranicu vybavil. 

Nový život v Nemecku

Útek sa podaril a rodina sa znovu spojila v Nemecku. Po príchode sa manželia odvolali na svoje známosti so západnými Nemcami v Guinei. Informácie, ktoré mohli poskytnúť o pokuse o puč, boli pre Nemecko cenné, a tak ich vypočula Spolková spravodajská služba v Mainzi. Azyl dostali okamžite a taktiež im boli uznané vysokoškolské diplomy z Karlovej univerzity v Prahe. Rodina odišla do Sárska, kde si obidvaja manželia našli prácu vo svojich odboroch. Pani Růžena dokonca neskôr prebrala zubársku prax, v ktorej pôsobila až do dôchodku. Taktiež im rýchlo udelili nemecké štátne občianstvo.

Ako každý emigrant boli manželia Zahradníčkovci v Československu odsúdení v neprítomnosti za neuposlúchnutie úradnej výzvy k návratu zo zahraničia a ich majetok prepadol štátu. Tým, že ich dcéra nebola v čase emigrácie plnoletá, bola považovaná za rodičmi zavlečené dieťa a na rozdiel od nich nebola nikdy zbavená československého štátneho občianstva. Růženiným rodičom niekoľko rokov po emigrácii ich dcéry nechceli povoliť vycestovanie na návštevu do Nemecka. Napokon za dcérou pustili Růženinu mamu až po otcovej smrti v polovici 70. rokov. Na pohreb ani jedného z rodičov dcéra samozrejme do Československa nemohla prísť.

Po roku 1977 bolo možné si svoje vzťahy s ČSSR upraviť a sa „vykúpiť“. V podstate išlo o zaplatenie za prepustenie zo štátneho zväzku. Manžel hovoril, že „komoušom do hrdla peniaze nebude strkať“. Preto túto možnosť nikdy nevyužili a až do roku 1990 Československo nenavštívili. „Tí by nás hneď na hranici skasírovali,“ dodnes tvrdí Růžena. Fakt, že im bolo po emigrácii odobrané československé štátne občianstvo, sa pamätníčka dozvedela, až keď si chcela v 90. rokoch vybaviť občiansky preukaz. Ale do zložitého a časovo náročného vybavovania už nemala chuť.

Až počas prvých návštev v Československu sa manželia dozvedeli, kto všetko ich sledoval a podával na nich správy ŠtB: buď Česi a Slováci v Guinei alebo neskôr známi, ktorí ich prišli do Nemecka navštíviť. Z toho je Růžena dodnes sklamaná a vzhľadom na túto životnú skúsenosť stratila dôveru v dobro v ľuďoch. Z toho vyplýva aj jej súčasné životné motto: „Spoliehaj sa sám na seba a dávaj si pozor na priateľov.“