Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Zajac (* 1946)

• narodený 3. 2. 1946 v Bratislave

• 1963 – 68 absolvoval štúdium slovakistiky a germanistiky na FF Univerzity Komenského.

• 1968 – 1972 pracoval vo vydavateľstve Smena

• 1972 – 1980 pôsobil ako pedagóg a vedecký pracovník na Pedagogickej fakulte v Nitre.

• od 1981 pôsobil ako vedecký pracovník v Literárnovednom ústave akadémie vied

• 1989 spoluzakladal VPN, aktívny počas Nežnej revolúcie

• 1990 predsedom slovenského PEN centra

• 1998 – 2001 poslancom NR SR za SDK

• 2010 - 2012 poslancom NR SR za Most-Híd

Hodnotenie Nežnej revolúcie ani s odstupom takmer tridsiatich rokov nestráca na aktuálnosti. Pád bývalého režimu vyvoláva u pamätníkov pozitívne rozpomienky na spoločenské vzopätie a eufóriu, ale aj pocit rozčarovania z následného vývoja. Literárny vedec Peter Zajac v Novembri ‘89 spoločne s inými zakladal Verejnosť proti násiliu. Už počas prelomových udalostí tušil, že čoskoro dôjde ku konfliktom a rozchodom. Hovorí, že tieto dôsledky pretrvávajú do súčasnosti.

DIEŤA KONCA VOJNY

Peter Zajac sa narodil 3. februára 1946 v Bratislave ako najstarší spomedzi troch synov. Otec bol teoretický fyzik a matka lekárka. Ako konštatuje, jeho narodenie bolo čiastočne výsledkom radosti z konca druhej svetovej vojny. Obom rodičom zasiahlo do životov najmä Slovenské národné povstanie. Matka v roku 1944 prestala študovať a odišla zo západného Slovenska do Čierneho Balogu, kde pomáhala partizánom. Otec vstúpil v roku 1940 do komunistickej strany, mal vtedy iba 17 rokov: „Otec sedel vo väzení. Chytili ho pri rozdávaní letákov. Ale hovoril, že mal vlastne šťastie, že sedel vo väzení, lebo inak by skončil oveľa horšie. V nejakom koncentračnom tábore,“ vysvetľuje. Po skončení trestu vo väzení sa dostal do pracovného tábora v Seredi, odkiaľ ušiel do Povstania.

Matka vstúpila do komunistickej strany v roku 1943. Peter Zajac vysvetľuje, že jeho matka možno vstúpila do strany aj kvôli rebelantstvu voči vlastnej rodine: „Mamina rodina patrila k prvorepublikovej spoločenskej elite. Moja stará matka žila s nami, jej sestra bola manželka prvorepublikového politika Ivana Dérera. Keď sa v roku 1955 dostal z väzenia, chodievali k nám, mal masarykovskú briadku a polovojenskú blúzu a pamätám si, že vtedy rozprával o Dreyfusovej afére.“ Po počiatočných ilúziách z výstavby socializmu a vytriezvení po  sovietskej okupácii v auguste 1968 obaja rodičia demonštratívne zo strany vystúpili: „Myslím si, že boli s tým rozhodnutím vnútorne spokojní, lebo sa im veľmi uľavilo.“ Synom to uľahčilo rozhodnutie neuchádzať sa nikdy o vstup do komunistickej strany.

MARHUĽOVÉ DETSTVO

Peter Zajac vyrastal v 50. rokoch na severnom konci Bratislavy. Jeho detské dobrodružstvá sa odohrávali v uliciach pod starou Kalváriou, na ešte poloprázdnych bratislavských cestách z čias Rakúsko-Uhorska a prvej republiky, a najmä na sedadle obľúbeného bicykla. Prvé žuvačky, bublinkové perlenie pľuvancov v šumienkach, hrávanie „šprcu“ či spanilé jazdy na bicykloch do marhuľových sadov v Petržalke, to boli zážitky z jasne vymedzeného územia mladosti: „Všetko to, čo sme si v detstve nazhromaždili, potom v nás nejako zostalo,“ dodáva v spomienke.

„Druhá strana detstva bola ale úplne odlišná. Pamätám si, že v prvej triede bol jeden z mojich úplne prvých školských zážitkov - Stalinova smrť. Čo ma ale úplne prekvapilo bolo, keď sa robila na školách tryzna za Stalina, tak pri takých asi na predpis urobených katafalkoch stáli učitelia a plakali. A to, že dospelí ľudia plačú, to bolo pre mňa ako pre decko niečo nepredstaviteľné. A bolo to aj dosť hrôzostrašné.“ Na detskú nechuť si spomína aj v súvislosti s povinnými návštevami výstav „imperialistických“ predmetov zo Západu či „hony“ na mandelinky zemiakové, ktoré mali podľa komunistickej propagandy zhadzovať z lietadiel na československé polia americkí diverzanti: „Tá doba bola v čomsi aj pre malé decká, ktoré inak vnímajú svet, strašidelná.“

OTVÁRANIE SVETA

Peter už od detstva vedel, že v živote chce predovšetkým študovať. V túžbe po vzdelávaní podľa vlastných slov nadviazal na rodičov. Od mlada bol vášnivým čitateľom, čo sa zákonite odzrkadlilo aj na jeho literárnovednej životnej dráhe. Po maturite na strednej škole študoval na Filozofickej fakulte UK. Chcel študovať slovenčinu s históriou, ale nakoniec sa rozhodol pre dvojodborové štúdium slovakistiky a germanistiky. Patrí do silnej generácie slovenských kultúrnych osobností, ktorá zažila spoločenský odmäk a ideologické uvoľňovanie druhej polovice 60. rokov. Pred koncom štúdia odišiel v roku 1967 na zahraničný študijný pobyt do Tübingenu. Vraví, že mal šťastie, lebo využil medzeru, ktorá umožňovala koncom šesťdesiatych rokov štúdium v demokratickej časti Nemecka, čo mu veľmi rozšírilo obzor. Táto skúsenosť ho držala nad vodou do roku 1989.

„V lete 1968 som si našiel brigádu v Mercedeske v Sindelfingene, to bolo asi 20 kilometrov od Tübingenu. A prišiel tam za mnou jeden môj kamarát a spolužiak, ktorý študoval hudobnú vedu. Tak sme rozmýšľali, že tam budeme asi dva mesiace pracovať, potom si kúpime nejaké staré volkswageny a budeme chodiť s našimi dievčatami po svete. Mali sme pocit, že svet bude otvorený,“ spomína. „Chodili sme teda do toho Sindelfingenu, pracovalo sa tam od šiestej ráno. Keď sme sa 21. augusta ráno zobudili, zapli sme rádio a už sme vedeli, že Československo je okupované. Veľmi som rozmýšľal, či sa mám vôbec vrátiť. Bol som zapísaný v ôsmom semestri a uvažoval som, že by som v Tübingene dokončil školu a išiel robiť lektora nemčiny do nejakej ázijskej krajiny. No to by bol iný životný príbeh. Nakoniec som sa rozhodol ísť späť domov. Pracoval som so slovenským jazykom, snívalo sa mi po slovensky. No nerobil som si ilúzie o tom, čo môže byť v Československu po okupácii.“

NORMALIZÁCIA KULTÚRY

Peter Zajac vysvetľuje, že keď sa vrátil, ešte to nebola iná krajina ako tá, z ktorej v roku 1967 odchádzal. Postupne sa však začala meniť. Trvalo to istý čas, najneskôr do roku 1970 a osvojenia si „Poučenia z krízového vývoja“. Plazivá normalizácia vtedy zmenila spoločnosť na nepoznanie. „V 1972. a 1973. to začala byť úplne iná krajina a trvalo to v podstate do polovice 80. rokov. A dovolím si tvrdiť, že to bola hrozná krajina,“ dodáva.

Prejavilo sa to prirodzene aj na jeho profesionálnom pôsobení. Po tom, ako vyštudoval, začal pracovať vo vydavateľstve Smena. Ako literárny redaktor mal na starosť vydávanie súčasných autorov. Príležitostne publikoval kritiky a publicistiku. Po troch rokoch bol však zo zamestnania prepustený. Sám o tom hovorí: „V roku 1972 už ma fakticky z toho vydavateľstva vyhodili, pretože som bol dosť tvrdošijný a bol som redaktorom niektorých rukopisov, ktoré už nemohli vyjsť. Boli vytlačené, ale nie distribuované. Povychádzali potom až o 20 rokov neskôr.“ Literárne diela, ktoré boli ideologicky alebo spoločensky „závadné“ a dostávali zlé posudky, nemohli byť predávané ani publikované. Ak cenzúra nezasahovala priamo formou zákazu, tak režim sa stále mohol spoliehať na vynútenú autocenzúru.

Ďalším faktorom boli previerky: „Základná otázka na previerkach bola, čo si myslíte o udalostiach v auguste 1968. Tak ja som povedal to, čo som si myslel – že to bola okupácia.“ Riaditeľ vydavateľstva ho varoval, aby zmenil formuláciu, lebo za to ho vraj rovno vyhodia: „Tak som si vymyslel formuláciu, že to bola katastrofa, a to už podľa nich šlo. No aj tak bolo jasné, že to ďalej nepôjde. Nakoniec boli voči mne aspoň natoľko korektní, že mi pri odchode napísali celkom slušný posudok. Tak som potom zhodou okolností skončil na Pedagogickej fakulte v Nitre, čo nebol zase nejaký koniec sveta.“

SPOLOČNOSŤ NEDOSTATKU

Po dobu nasledujúcich desiatich rokov pracoval ako pedagóg a vedecký pracovník v Nitre. Začiatkom osemdesiatych rokov sa dostal na študijný pomer do Literárnovedného ústavu Slovenskej akadémie vied. Hovorí, že nebol chartistom ani disidentom, ale snažil sa v rámci vlastných možností „rozširovať hranice slobody“. Nemal záujem publikovať v tendenčných a prorežimných publikáciách. Členstvo v Zväze slovenských spisovateľov získal až v druhej polovici 80. rokov. Koncom osemdesiatych rokov boli dokonca s Jánom Buzássym a Pavlom Vilikovským navrhnutí do výboru Zväzu československých spisovateľov, a to napriek faktu, že všetci boli nestraníci. Spoločne s Rudolfom Chmelom mali jasnú predstavu o zmene v rámci literárnej obce. Prvým krokom bol, ako hovorí „pokus o reintegráciu celej slovenskej literatúry“. Ich cieľom bolo vrátiť vylúčených a zakazovaných autorov do verejného života a do kníhkupectiev.

Priaznivé okolnosti pre takéto tendencie nastávali opatrne až koncom 80. rokov: „Tie roky predtým boli, pravdupovediac, strašné. Bola to spoločnosť nedostatku. Nedostatková spoločnosť spočívala aj v tom, že napríklad nebolo dostať banány, že normálnym spôsobom nebolo možné dostať prakticky nič, čo je dnes nepredstaviteľné. Dnešná generácia si už nevie predstaviť, čo bolo v tom čase bežné: čo znamenala kádrová politika, ktorá vychádzala z ideológie komunistickej strany a ktorá diskriminovala, s výnimkou detí z komunistických rodín, prakticky všetky deti zo všetkých sociálnych vrstiev. Každý človek si zo sebou niesol nejaké kádrové materiály, v ktorých musel vypísať do neviem ktorého pokolenia, akú politickú a spoločenskú minulosť mali jeho príbuzní. Bol to neuveriteľne rozsiahly systém vydierania rodín kádrovými materiálmi. A do voľného obehu sa samozrejme nedostalo množstvo knižiek najlepších slovenských, českých a svetových autorov, do konca osemdesiatych rokov boli stopnuté viaceré literárne časopisy, denná tlač a elektronické médiá boli indoktrinované komunistickou ideológiou“.

ÉTOS NOVEMBRA ‘89

Na konci 80. rokov bola zrejmá strata neohrozených pozícii straníckych ideológov a politických nominantov. Aj v kultúrnom prostredí už režim zoslabol, ale v Československu nikdy nezmenil svoje základné pozície. V kolegiálnej diskusii v roku 1988 mohol Zajacov spolupracovník Milan Šútovec otvorene a nevyberavo spochybňovať marxistického kolegu a povedať mu rovno do očí, „že vstúpil do literárnej vedy na lafetách sovietskych tankov“. „To bolo niečo nevídané. Keby to bolo v 70. rokoch, tak nielen že toho Šútovca vyhodia z roboty, ale možno ho aj strčia do väzenia,“ vysvetľuje.

Peter Zajac bol počas turbulentných udalostí v novembri 1989 spoluzakladateľom občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu: „Dnes už si každý predstavuje VPN, ako keby to bola od začiatku hierarchicky organizovaná štruktúra s voleným predsedom a orgánmi, ale nič také neexistovalo. Až do decembra 1989 boli Verejnosť proti násiliu a Občianske fórum fakticky ilegálnymi organizáciami mimo zákona.“ Ich cieľom bola celospoločenská zmena totalitného režimu na demokratický a túto úlohu splnili.

Pripomína, že počas prvých dňoch pôsobenia VPN sa v jeho radoch našli mnohí, ktorí nepočítali so zmenou celého systému, ale skôr s obrodným procesom v rámci socializmu: „Pamätám sa, ako som prišiel v utorok 21. novembra z Prahy, kde som bol na prvej medzinárodnej tlačovke Občianskeho fóra. Havel mi tam nahral na kazetu posolstvo Občianskeho fóra, ktoré sa čítalo na prvom mítingu na Námestí SNP. Obsahovalo tri kľúčové body – že nejde o obrodu socializmu, ale o zmenu totalitného na demokratický systém, že ide o vytvorenie demokratickej federácie a že Občianske fórum chápe Verejnosť proti násiliu ako svoju partnerskú organizáciu. Ja som prišiel nadránom do Bratislavy, rovno som šiel za Martinom Bútorom a bolo nám jasné, že je to revanš za február 1948“.

Zajac už v skorých ponovembrových časoch tušil, že Verejnosť proti násiliu, ktorá dokázala povaliť na Slovensku komunistický režim, sa začne rozpadať. Najpálčivejším dôsledkom bolo následne rozdelenie Československa a mečiarizmus. Pri hodnotení súčasnosti Peter Zajac zdôrazňuje predovšetkým obrovskú stratu premárnených dvadsiatich rokov od sovietskej invázie, čo sa potom prejavovalo v mnohých pokriveniach aj po roku 1989. Následky civilizačnej uzavretosti možno badať do dnešných dní. Aj preto pripomína, aký význam má súčasné znovuobjavenie a zdôrazňovanie všeobecného princípu slušnosti a to, že má pozitívny vzor v étose Nežnej revolúcie.