Štefan Zamiška

* 1930

  • „No tak my sme to brali po kresťansky. Že sme odhodlaní ísť aj na smrť, keď už je to takto, že si neporadíme. ['Nebola tam stiesnená atmosféra?' (dokumentarista)] Bola, najhoršia bola tá neistota. Jednak tá, keď sme nevedeli, kam nás odvezú, to bolo najhoršie. Lebo koľko ľudí tam poodvážali – a nikto nevedel, ani kde sú, ani kedy a kde zomreli v gulagoch. Však tam ukazovali zábery aj vo filmoch, že čo tam s nimi robili. Tak toho sme sa báli, že odvezú [aj] nás a ani pes po nás neštekne, čo s nami spravili. Toho sme sa báli. A potom ďalšia neistota, že tri roky a tri mesiace som bol na vojenčine. Do posledného dňa som nevedel, čo s nami bude. Dokedy nás tam budú držať. A my sme predsa chceli niečo ešte robiť, alebo žiť nejakým iným životom. Tak to bolo strašné."

  • „Raz som taký zážitok mal, že ako už Nemci odišli a prišli tam Rusi, tak sa mi zdalo, že som tam hore videl nejakého zabitého Nemca. Sprostý nápad som dostal. Tak som išiel, že tú zbraň si obzriem. A potom som sa dopočul, že ma chceli zastreliť tam Rusi. Mysleli si, že som Nemec, alebo partizán [zrejme tzv. Vlasovec - pozn. Michal Roľko]."

  • „Najhoršie, že sme nevedeli, čo s nami budú robiť. Či nás idú zabiť, či povešať, či postrieľať, či čo. Nič si neberte, len to najnutnejšie. Tak sme si nemohli ani periny brať, nič. Len do kufríka to najnutnejšie, ostatné sme tam všetko ponechali. Oni si to všetko tam zobrali, neviem, čo s tým porobili. Naložili nás do autobusov a ako sme išli do Popradu, tak jeden z nás hovorí, že teraz záleží od toho, kam nás povezú. Že keď odbočíme na Kežmarok, tak cez Poľsko sa ide do gulagu, že nás tam asi vezú. A my sme tam odbočili, tak prišiel veľký strach a zhrození sme boli, odbočili sme predsa ne ten Kežmarok. No ale keď už začalo svitať, zastavil autobus a ja pozerám, že sme v Podolínci, že ja to poznám. To je naša železničná stanica, nikto nebol tak blízko domu ako ja."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bystričany, 30.03.2019

    (audio)
    délka: 01:25:27
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Viem komu som uveril – na tom nič nezmení žiadna doba a žiadny režim

Štefan Zamiška - fotografia z čias trestnej vojenskej služby v útvaroch PTP (1951)
Štefan Zamiška - fotografia z čias trestnej vojenskej služby v útvaroch PTP (1951)
zdroj: z archívu pamätníka

Štefan Zamiška sa narodil 1. januára 1930 v obci Kolačkov neďaleko Starej Ľubovne. Pochádza z ôsmich detí, vyrastal v skromných pomeroch na lazoch. Ako nadaný a duchovne založený žiak bol neskôr prijatý ako kandidát rehole Spoločnosti Božieho Slova na Kalvárii v Nitre. V období prechodu frontu bol s rodinou svedkom mnohých vypätých a nebezpečných okamihov. Po skončení vojny pokračoval štúdiom teológie na Kalvárii, v Spišskom Štiavniku a dva roky noviciátu absolvoval v Nitre na Zobore a Kalvárii. Jeho rehoľnú cestu ukončila štátom organizovaná Akcia K, počas ktorej bol v roku 1950 spolu s ostatnými rehoľníkmi deportovaný do Podolínca, neskôr do Kostolnej a nakoniec na nútené práce pri stavbe Priehrady mládeže (dnešná vodná nádrž Nosice). Na jeseň roku 1950 bol povolaný absolvovať trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP, kde strávil vyše tri roky najťažšou manuálnou prácou, kým bol v decembri roku 1953 prepustený na slobodu. V neskoršom období pracoval v Nováckych chemických závodoch, kde mu na základe kádrového posudku prideľovali najnáročnejšiu prácu. V roku 1957 sa oženil s Máriou Matuškovou, s ktorou má 4 deti. Podarilo sa mu večerne absolvovať štúdium Slovenskej vysokej školy technickej – jej chemickej fakulty – v Bratislave. Počas celého obdobia komunizmu bol diskriminovaný pre svoju aktívnu kresťanskú činnosť a postoje. V súčasnosti žije Štefan Zamiška na dôchodku v Bystričanoch.