Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefan Zamiška (* 1930)

• narodil sa 1. januára 1930, pochádza z obce Kolačkov neďaleko Starej Ľubovne

• ako nadaný študent bol prijatý za kandidáta rehole Spoločnosti Božieho Slova na Kalvárii v Nitre

• v období prechodu frontu bol s rodinou svedkom mnohých vypätých a nebezpečných udalostí

• po vojne pokračoval štúdiom teológie na Kalvárii, v Spišskom Štiavniku a absolvoval dva noviciáty na Zobore a Kalvárii

• v roku 1950 počas Akcie K násilne deportovaný s ostatnými rehoľníkmi do Podolínca, neskôr do Kostolnej a na nútené práce pri stavbe Priehrady mládeže (vodná nádrž Nosice)

• na jeseň 1950 povolaný absolvovať trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP (do r. 1953)

• v roku 1957 sa oženil s Máriou Matuškovou, s ktorou má 4 deti

• večerne vyštudoval Chemicko-technologickú fakultu SVŠT v Bratislave

• počas celého obdobia komunizmu diskriminovaný pre svoju aktívnu kresťanskú činnosť a postoje

• v súčasnosti žije na dôchodku v Bystričanoch

Štefan Zamiška sa narodil 1. januára 1930, pochádza z malej dediny Kolačkov pri Starej Ľubovni. V rodine bolo osem detí, traja súrodenci však zomreli ešte v detskom veku. Rodičia sa snažili zaobstarať obživu pre početnú rodinu prácou na rodinnom hospodárstve. Otec Karol Zamiška si privyrábal aj ako kolár, vyrábal kolesá na vozy, čím mohol rodine občas finančne prilepšiť. Matka Anna sa starala o deti a hospodárstvo: „Detstvo bolo náročné, bolo nás veľa a rodičia sa mali čo obracať, aby nás uživili. Mama vedela zapriahnuť, aj robiť na poli, pomáhali sme aj my deti, či už na poliach, alebo otcovi, keď v dielni vyrábal a opravoval kolesá, pretože všetko bolo na ručný pohon. Do ľudovej školy som chodil v Kolačkove, avšak v lete som do školy nechodil, lebo sme museli pomáhať na hospodárstve a pri kravách.“ 

Mladý Štefan napriek zložitým podmienkam odmalička preukazoval študijné nadanie a mal dobrý prospech, a tak jeho kroky pokračovali do meštianskej školy v Starej Ľubovni: „Bolo to však zhruba dve hodiny cesty. Dedina bola lazmi a nemali sme ani cestu a autobusové či vlakové spojenia. Každý deň som tak chodil do školy pešo. Počas zimy, keď ani nebolo možné zájsť do školy po svojich, som býval v Starej Ľubovni u jednej rodiny.“

Počiatky rehoľnej cesty

U mladého Štefana sa odmalička prejavovalo okrem študijného nadania aj silné kresťanské cítenie. Všimol si to kňaz Jozef Dragoš, významný národovec a spisovateľ, ktorý bol v neskorších rokoch prenasledovaný komunistickým režimom a podarilo sa mu emigrovať do Nemecka. Za vojnového Slovenského štátu pôsobil v Kolačkove a spýtal sa rodičov, či by nechceli dať syna k misionárom: „Ja som, samozrejme, rád súhlasil. Do meštianky bolo aj tak ďaleko, najbližšie gymnázium bolo až v Kežmarku a na internát rodičia peniaze nemali. Dochádzanie ku vlaku by trvalo dve a pol hodiny cesty.“ 

Rodičia s duchovnou cestou syna súhlasili, keďže to bola možnosť, aby sa osamostatnil a dostal prostredníctvom cirkvi adekvátne vzdelanie a zázemie. Chlapci, ktorí sa rozhodli pre rehoľnú činnosť, dostali pozvanie na prijímacie skúšky. Po úspešnom prijatí tak v roku 1942 Štefan nastúpil na cirkevné gymnázium v Nitre patriace pod rehoľu Spoločnosti Božieho Slova (tzv. verbisti): „Na Kalvárii boli náročné podmienky. V zime tam nebolo žiadne kúrenie, z domu som si doniesol perinu aj vankúš. Rehoľa nemala veľa peňazí, pretože po príchode verbistov z Rakúska na Kalvárii len začínala.“ Sľubne sa rozbiehajúce začiatky Štefanovej duchovnej cesty však dočasne prerušilo vypuknutie Slovenského národného povstania a neskorší prechod frontu.

Tvrdý úder vojnových čias

V týchto hektických časoch vedenie rehole poslalo chlapcov domov k rodinám, pretože vyučovanie bolo prerušené. Štefanova rodina sa nijako neangažovala v politických štruktúrach vtedajšieho Slovenského štátu, avšak Kolačkov sa nachádzal v spádovej oblasti prechodu postupujúcich armád, čo spôsobilo, že miestni obyvatelia vrátane Zamiškovcov sa neraz ocitli v bezprostrednom ohrození života. 

V týchto napätých časoch Štefan raz takmer doplatil životom na svoju mladícku nerozvážnosť: „V období, keď prechádzala obcou nemecká armáda, ktorú postupne zatláčali približujúce sa sovietske vojská, bolo na okolí mnoho streľby. Mne sa zdalo, že som hore nad dedinou videl zabitého Nemca. Ako mladý chlapec som si chcel ísť pozrieť jeho zbraň. Pohyboval som sa tam po okolí a hľadal. Až neskôr som sa dopočul, že ma Rusi takmer zastrelili a mali ma na muške, pretože si mysleli, že som tiež Nemec.“ 

Prechod frontu bol pre rodinu najhorší práve v období, keď cez dedinu ustupovali Nemci, ktorí zaujali v okolí pozície a po príchode Rusov ich ostreľovali priamo v dedine: „Vtedy sme mali obrovský strach. Všade naokolo sa ozývala mínometná paľba. S rodinou sme sa ukrývali v komore nevediac, čo s nami bude. Otec bol v tom čase v horách, musel sa tam ísť ukryť, lebo sa hovorilo, že vojaci budú brať mužov do Nemecka na nútené práce. Ukrývali sme sa tam teda len s mamou. Jeden z miestnych obyvateľov umrel po zásahu črepinou granátu počas tejto paľby.“ 

Problematický bol pre rodinu aj postoj a opatrnosť pri stále sa meniacom osadenstve vojenských jednotiek, ktoré prechádzali dedinou a zavítali aj priamo do ich domu: „Spočiatku chodievali partizáni. Tí chodili len v noci. Neskôr začali chodiť Nemci, a ako to už býva, každého bolo treba pohostiť. Báli sme sa, aby nezistili, že sme rovnako nezištne pomohli aj partizánom. Dopočuli sme sa o rozsiahlych represiách za pomoc partizánom počas SNP, a tak mala matka veľký strach. Sovietski vojaci zas obcou len prešli, lebo sa ponáhľali. Len sa najedli a pokračovali v ceste. Nemôžem teda povedať, že by sa u nás doma vojaci tej či onej armády správali násilne či neslušne. Napriek tomu nám veľmi odľahlo, keď už bolo po vojne a nastal vytúžený pokoj,“ opisuje prelomové udalosti Štefan Zamiška. 

Akcia K – barbarský zásah režimu

Po skončení vojny sa Štefan vrátil na nitriansku Kalváriu, kde pokračoval v štúdiu až do roku 1946. Nasledujúce dva roky strávil v Spišskom Štiavniku. V rámci postupného upevňovania komunistickej moci totiž nemali vysvedčenia z cirkevných gymnázií všeobecnú platnosť, skúšky museli robiť aj na štátnom gymnáziu. V Spišskom Štiavniku sídlila rehoľa verbistov v biskupskom kaštieli, ktorý im venoval biskup Ján Vojtaššák. Mladí kandidáti rehole tam museli hospodáriť na gazdovstve, majeri a pomáhať pri pestovaní plodín na zaobstaranie obživy. Nadaný Štefan tam začal hrávať na organe a táto záľuba mu vydržala po celý život. 

V neskorších rokoch absolvoval prvý rok noviciátu v Nitre na Zobore. Kandidáti zložili sľuby a rok strávili štúdiom a duchovným rozjímaním nad budúcim trvalým zasvätením sa reholi. Druhý rok noviciátu prebiehal v spojení so štúdiom teológie na Kalvárii. 

Zdanlivo priame smerovanie jeho budúcnosti však prerušil násilný štátom organizovaný zásah komunistickej moci proti reholiam v rámci nechválne známej Akcie K, ktorá prebehla v noci z 13. na 14. apríla 1950.

Rehoľníci mali z predošlých dní informácie, že sa niečo chystá. V okolí bolo už 12. apríla vidieť milicionárov, ako obkolesujú a sledujú kláštor. Osudný deň nastal 13. apríla v noci: „Začali zvoniť a búchať na bránu. Vrátnik im otvoril. Okamžite si vypýtali hlavného predstaveného, ktorému oznámili, že majú príkaz odviezť nás preč. Na otázku kam dostal ráznu odpoveď, aby sa radšej príliš nepýtal. Jeden z predstavených, čo mal priveľa otázok, dokonca utŕžil úder. Bola to beznádejná situácia. V noci nás za sprievodu ozbrojencov naložili do autobusov. Každý si zobral len to najnutnejšie, mali sme zákaz brať si množstvo vecí, nestihli sme sa ani poriadne pobaliť. Išli sme smerom na Poprad, ale nikto z nás netušil, čo s nami zamýšľajú. Jeden chlapec tú cestu poznal a povedal, že závisí, kadiaľ pôjdeme – že ak smerom od Kežmarku odbočíme, tak tadiaľ sa ide do gulagu. Veľmi sme sa zľakli.“

Nakoniec však na svitaní chlapci dorazili do Podolínca, ktorý sa nachádzal neďaleko Štefanovho rodiska. Umiestnili ich do vyprázdneného kláštora redemptoristov: „Všade naokolo štekali psy. Eskorta nás odviedla do miestností, kde nás dali po ôsmich na izby. Po hodine nám povedali, že si máme napchať slamníky, aby sme mohli v noci spať. Hygienické aj ubytovacie podmienky boli katastrofálne. Každú chvíľu sme mali nástup. Okná boli zatreté nabielo, aby sme nevideli cestu ani okolie. Na obedy sme chodili na zmeny, pretože nemali kapacity na taký počet zadržaných. Niektorí chlapci odtiaľ dokonca ušli, keď mali príležitosť, čo malo za následok ešte prísnejšie kontroly a tvrdý režim. Kňazov zakrátko deportovali preč, aby na nás nemali ‚ideologický vplyv‘, takže sme tam zostali len mladí klerici.“ 

Po zhruba troch mesiacoch chlapcov deportovali do obce Kostolná neďaleko Trenčína. Ubytovali ich v kláštore po rehoľných sestrách, ktoré boli deportované v rámci neskoršej Akcie R, zameranej na ženské rehole. Tu mali prejsť mesačným školením marxizmu-leninizmu, ktoré však vyznievalo pre študovaných mladíkov skôr úsmevne, pretože prednášajúci agitátori nižšieho intelektu a vzdelania často nedosahovali úrovneň svojich poslucháčov.

Farári v montérkach

Po skončení ideologického školenia chlapcov premiestnili na stavbu Priehrady mládeže (dnešná vodná nádrž Nosice) pri Púchove, kde ich režim mohol využiť ako lacnú pracovnú silu pre svoje budovateľské projekty: „Dostali sme montérky, nemali sme zväzácke košele, aby nás odlíšili od ostatných, a každý videl, že sme rehoľníci. Práca bola náročná a vo vysokom tempe, každý večer sa vyhlasovali pracovné výsledky každej skupiny. Naša skupina mala vždy vyše stopercentnú produktivitu, chceli sme im ukázať, že hoci sme, ako nás posmešne nazývali, ‚farári‘, roboty sa nebojíme. Brali sme tak svoj údel od začiatku, keď sme ešte nevedeli, čo s nami bude, či nás deportujú niekam na Sibír, alebo nás rovno postrieľajú. Povrávalo sa kadečo, a bez informácií človeka prepadnú rôzne obavy. Vždy sme si však stáli za tým, že čokoľvek sa stane, život vo viere sme si vybrali, a keď to bude nevyhnutné, tak zaň položíme aj cenu najvyššiu.“ 

Na stavbe Priehrady mládeže strávil mladý Štefan približne tri mesiace počas leta, následne ho prepustili domov. Netušil však, že jeho útrapy ešte neskončili a komunistický režim dôsledne sledujúci svojich domnelých nepriateľov pre neho pripravil ďalšie prekážky.

Krv a pot v Pomocných technických práporoch

Hneď počas jesene roku 1950 dostal mladý Štefan povolávací rozkaz na absolvovanie základnej vojenskej služby. Na odvod nastúpil v Prešove v októbri 1950, po ktorom nasledoval presun do Libavy: „Tu prebiehal narýchlo poradový výcvik. Obliekli nás do starých uniforiem po Nemcoch a oboznámili nás s naším umiestnením do útvarov PTP (Pomocné technické prápory). Zdôraznili nám, že ako nepriatelia ľudovo-demokratického zriadenia budeme slúžiť bez zbrane a sme dobrí len na manuálnu prácu. Od tej chvíle sa pre nás začal život lacnej pracovnej sily takmer bez ľudskej hodnoty.“ 

Z Libavy bola čata premiestnená do českej obce Velká Losenice, kde mladý Štefan pracoval pre stavbu trate v miestnom kameňolome: „Zmena trvala desať hodín vo vysokom tempe. Kto nesplnil normu, toho nepustili na vychádzku, ani do kostola. Naša čata pozostávala prevažne z bývalých rehoľníkov, takže sme si tie návštevy kostola vynútili. Našťastie boli nadriadení v tejto požiadavke solidárni, a tak nám to bolo umožnené, avšak vždy v sprievode ozbrojeného dozerajúceho vojaka.“ 

Neskôr bola Štefanova čata prevelená do Sázavy, kde pracovali ako lesní robotníci. Ďalším pôsobiskom sa stala približne po roku zaniknutá obec Nepřívaz, ktorá bola pozostatkom po vysťahovaných Nemcoch. Vznikol tam vojenský priestor, kde sa po boku civilných lesných robotníkov venovali tým najťažším lesníckym a ťažobným prácam. Napriek náročnej práci spomína Štefan Zamiška na pomerne lepšie podmienky, keďže už neprebiehali žiadne drezúrne cvičenia. Ich najvyšším nadriadeným bol desiatnik a dbalo sa len na splnenie pracovnej normy. 

Mladý Štefan počas svojej vojenskej služby vystriedal mnoho ďalších pôsobísk vrátane výkopových prác v meste Fulnek pri Novom Jičíne. Ako pracovník v stavebníctve pôsobil aj v meste Konice, aj v Přerove pri stavbe letiska. Po uplynutí dvoch rokov však prišlo rozčarovanie. Pétepákom oznámili, že vojenská služba sa im predlžuje na neurčito. Opäť sa ozývali reči, že režim nevie, čo s nimi, a nakoniec skončia niekde v pracovnom tábore natrvalo. 

Namiesto toho si však tretí rok vojenčiny mladý Štefan „odkrútil“ v bani Gottwald nachádzajúcej sa v karvinskej oblasti: „Tu pre mňa nastali najťažšie časy. Sloje boli veľmi nízke, bol som zaradený k údržbárom a každú chvíľu sme chodili opravovať a vymieňať zaseknuté dopravníkové pásy. Práca prebiehala v pokľaku a neustále tam hrozili na rizikových úsekoch, kam nás ako vojakov namiesto civilov posielali, závaly. Našťastie aj tentokrát stál pri mne Boh. V našej rote sme žiadne závaly ani úmrtia nemali.“ 

Po reorganizácii v armáde v dôsledku úmrtia Josifa Stalina nasledovanej zakrátko smrťou Klementa Gottwalda bolo nakoniec rozhodnuté, že vojaci PTP môžu byť prepustení do civilu. Tak sa mladý Štefan konečne v decembri roku 1953 dostal na slobodu. Domnelá sloboda však pre človeka s kádrovým posudkom nepriateľa režimu v komunistickej diktatúre naďalej nebola jednoduchá...

Kresťanskou cestou napriek ťažkostiam

Po príchode domov musel mladý Štefan rozmýšľať, čo ďalej so svojím životom. Jeho sestra Františka žila so svojou rodinou v Novákoch, a tak sa rozhodol začať nový život na tomto mieste, kde ho nikto nepoznal. Prijali ho do Nováckych chemických závodov, avšak na základe svojho kádrového posudku dostal opäť najhoršie miesto: „Robil som zmenového laboranta, prideľovali mi neustále nočné smeny, na pracovisku unikal chlór, ktorý mi dráždil oči... Bola to nevďačná práca, ale nemohol som si v tej dobe a vo svojej situácii vyberať.“ 

Aj v Novákoch však zakrátko zistili, že je mladý Štefan bývalým rehoľníkom: celý život bol verný svojim kresťanským postojom, vo voľnom čase chodil organovať do kostola a napriek pribúdajúcim rokom sa neženil, ako to bolo vtedy zvykom. 

Vysvedčenie z cirkevného gymnázia nemalo v tej dobe žiadnu platnosť, preto sa rozhodol absolvovať štvorročné štúdium večernej priemyslovky v Novákoch. Po získaní maturity chcel pokračovať štúdiom na vysokej škole, avšak tušil, že s jeho kádrovým posudkom by ho neprijali len tak ľahko. Nakoniec to však prozreteľnosť zariadila inak: „Potreboval som odporúčanie od zamestnávateľa a riaditeľ Jindrák, tvrdý komunista, práve čerpal dovolenku. Zastupoval ho hlavný inžinier, ktorý bol švagrom biskupa Nécseyho. Tak som to využil a dostal som súhlas k štúdiu – odporúčanie z podniku.“ 

Štefan počas nasledujúcich šiestich rokov večerne vyštudoval chemickú vysokú školu v Bratislave. Zažil tu aj hektické obdobie príchodu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968: „Bol som vtedy práve v Bratislave na prednáške. Tam vypukol rozruch a informovali nás, že prednášky budú prerušené na neurčito. Ulice boli plné ľudí, ktorí nechápali, čo sa to vlastne deje.“  

Normalizácia a pozvoľná cesta k slobode

Mladý Štefan sa napokon v roku 1957 oženil s Máriou, rod. Matuškovou. Mal vtedy dvadsaťsedem rokov. Postupne im pribudli do života štyri deti: dcéry Hyacinta a Mária, následne s odstupom dvanástich rokov syn Štefan, ktorý zdedil Štefanovo hudobné nadanie, a dcéra Eva. 

Obdobie normalizácie nebolo pre Štefana Zamišku jednoduché a početné tlaky voči svojmu aktívnemu kresťanskému životu pociťoval hlavne v zamestnaní: „Celý svoj pracovný život som strávil v Nováckych chemických závodoch. Začínal som ako zmenový laborant, po vysokej škole som robil zmenového technika a zmenového majstra. Napriek tomu som mal vždy najnižšiu platovú triedu spomedzi inžinierov. Každý nový dostatočne ideologicky podchytený inžinier ma platovo aj pozične prerástol. Neraz sa ma snažili zbaviť, či už pre moje organovanie v kostoloch, alebo keď som svoje deti prihlásil na náboženstvo. Nikdy však neuspeli a ja som vedel, že nemôžem ustúpiť zo svojich zásad. Ako to povedal sám svätý Pavol: ,Viem, komu som uveril!‘ Na tom nezmení nič žiadna doba, ani režim.“ 

Príchod Nežnej revolúcie v roku 1989 vnímal Štefan Zamiška pozitívne, avšak vadilo mu, že sa bývalí komunisti opäť dostali k moci. Dôchodkový vek dosiahol v roku 1990, no istý čas ešte pracoval pri nakládke vozňov. 

Bol členom organizácií združujúcich bývalých politických väzňov a členov PTP. Neskôr sa prostredníctvom Petra Sandtnera stal členom Konfederácie politických väzňov Slovenska, kde zotrváva dodnes. Ako pamätník stavby Priehrady mládeže prednášal aj príhovor pri umiestňovaní pamätnej tabule na spomienkovej akcii KPVS.  

V súčasnosti žije Štefan Zamiška v Bystričanoch a na dôchodku sa venuje svojej celoživotnej vášni – organovaniu v rámci miestneho cirkevného zboru. Do budúcnosti by si prial, aby ľudia opäť pozreli na svet viac empaticky a s láskou k Bohu a k sebe navzájom. Pretože všetky svetské statky raz pominú, ale sila viery a lásky prekoná nepriazeň každej doby.