"Môj dedo bol exemplárny kulak, ktorý odmietol sa vôbec o tom baviť, že by nejaké družstvo malo byť. Soudruzi sa mu odmenili tak, že ani jedno z 13 detí nemohlo ísť študovať - ani na strednú školu, čo moja mama, ktorá potom od 14 rokov robila v trojzmennej prevádzke a zažívala si celý život, to musela cítiť asi najviac aj so svojimi sestrami. Pretože to bola záležitosť takmer celej rodiny. Myslím, že až poslední dvaja ujovia mohli vyštudovať učňovku. Skončilo to tak, že keď sa robila výmera JZD, tak mu vzali najlepšie polia, ktoré mal. A potom ako náhradu, samozrejme v menšej miere, dali polia, ale asi tak, že z jednej strany dediny, z druhej strany dediny, pod horou, niekde pri rybníku. Mal čo robiť, aby to vôbec zvládol. Porozhadzovali to tak, že mal čo robiť, aby to zvládol.
A dedo, keďže mal hromadu detí, veľké hospodárstvo, nemal šancu kontingenty splniť. Tak jedného dňa nahnevaný sadol a napísal list. V tom liste vlastne spomínal aj to, že sa snaží aj vyhovieť, sa to nedá, a keď tí mudrlanti na okrese, keď vymýšľajú stále nové dávky, ktoré treba plniť a on nemá z čoho, tak navrhuje, nech si to tí tajtrlíci z okresu prídu s ním vymeniť. Že on sa rád posadí na stoličku do tepla a bude chvíľu nič robiť, a oni nech si vyskúšajú, čo je to dorobiť chleba. A keďže v tom čase bolo bežné, že keď si niekto takto dovolil pustiť hubu na špacír, tak všetci čakali, že si prídu po neho v kožených plášťoch a už ho nikdy neuvidia. Ale, čo bolo neuveriteľné, z kancelárie prišla odpoveď. Kontingenty mu znížili a dedo, samozrejme, pokračoval ďalej. Nebol ochotný ani tých agitátorov počúvať. Hovoril, že čo oni o tom vedia, však to sú "nějakí městcí floutci".
A keďže si s ním nevedeli poradiť a on odmietal, že by do toho družstva išiel, tak v 69. roku na neho poštvali nejakých bitkárov. Tí ho zmastili tak, že v 69. zaľahol a v 71. zomrel s tým, že nikdy sa už nevyhrabal z tých zranení. Veľmi ho to poznačilo. V podstate sme tak prišli o deda."
