„Armáda sa nezačala zapájať, nefungovala ako okupačná armáda. Ona sa postupne stiahla do kasární a tú politickú zmenu začali robiť naši domáci ľudia. Tak prebehla normalizácia. Cez Husáka, domácimi prostriedkami, sa postupne ľudia menili, lámali sa chrbtice. Ja som bol v prvom ročníku VŠMU, samozrejme sme štrajkovali, držali hladovku, robili provokácie. Pedagógovia s nami držali solidaritu, vtedajší dekan Viliam Záborský nám držal palce. No ale o pár rokov, v roku 1970, sa títo všetci stali oportunistami. Takže sme videli na vlastné oči, ako sa aj mnohé osobnosti zmenili. Mňa vtedy učil Šimečka dejiny filozofie, bol u nás na škole Vaculík, Karvaš ma učil teóriu drámy, a tí všetci boli vyhodení. Postupne sme zažili celý ten prevrat na vlastnej koži, ako sa lámu charaktery a mení sa doba, a nie je možné sa proti tomu postaviť."
„Prišli ráno o siedmej a zobrali ma autom na Februárku. Držali nás tam dosť dlho, do večera, do nejakej ôsmej, deviatej. Buzerovali nás tam. Predložili pred nás štós fasciklov. Pochybujem, že tie spisy boli o mne, ale tvrdili, že všetko sledovali. Pýtali sa: kde ste boli vtedy a vtedy. Keď som im hovoril, že si to nepamätám, že nech mi oni pomôžu, keď už ma tak sledovali, tak sa veľmi rozčúlili. Výsledok bol ten, že mi poslali dopis, že sa mám dostaviť na Februárku a doniesť pas vo vlastnom záujme. Keď som tam prišiel, bola tam jedna miestnosť, kde bol len jeden stôl, jedna stolička a jeden úradník. Tomu som odovzdal pas, ten ho strčil do šuflíka a povedal: ‚Už pas nemáte, potvrdenie dostanete, dovidenia.‘ A sedem rokov som ten pas nemal."
„Prezident Svoboda hlásil: ‚Zachovajte štátnickú múdrosť, obsadili nás.‘ Keď sme to povedali robotníkom vo vlaku, ktorí sedeli vo vedľajšom kupé, tí nás skoro zmlátili, že sme provokatéri. Potom, keď to počuli naživo, boli z toho mierne vydesení. Vlak tam stál niekoľko hodín, potom vznikol koridor ruských vojakov, nikto nás nekontroloval. Prešli sme do vlaku smerom na Bratislavu. Vedľa nás išli tanky. Vlak skončil v Žiline, tam sa ďalej nehýbal, nejako sme sa dostali do Bratislavy. Uvedomil som si, že veľa ľudí debatovalo s tými ruskými vojakmi. Keďže sme boli dva mesiace v Rusku, vedel som dobre rusky, vedel by som sa s nimi plynule dohovoriť. Ale po tých skúsenostiach, keď ste videli, že vysokoškolsky vzdelaní ľudia sú takto indoktrinovaní, tak ste videli, že baviť sa s ruskými vojakmi je úplný nezmysel. Pretože oni za nič nemôžu, nič nevedia a vlastne je to úplne zbytočné."
Ján Zavarský sa narodil v roku 1948 v Banskej Bystrici, ale celý život prežil v Bratislave. Jeho otec bol riaditeľom Dunajplavby, odkiaľ bol po nástupe komunistického režimu prepustený, pretože nechcel vstúpiť do Komunistickej strany. Matka bola chemickou inžinierkou. V rokoch 1963-67 študoval grafiku na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. V rokoch 1968 - 1974 študoval scénografiu na VŠMU. Ešte počas štúdia pôsobil ako scénograf na Krajovom divadle Nitra, v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave. V roku 1977 mu ŠtB zobrala pas, nemohol nikde vycestovať až do roku 1984, kedy mu bol vrátený. Od roku 1981 začala jeho pravidelná spolupráca s divadlom Husa na provázku v Brne. Spolupracoval s viacerými významnými režisérmi (P. Scherhaufer, B. Uhlár, J. Nvota). Je spolutvorcom umeleckej inštalácie Biely priestor. Od roku 1979 pôsobil ako scénograf v Divadle pre deti a mládež v Trnave, v rokoch 1996-2018 aj ako umelecký šéf divadla. Ján Zavarský zomrel 29. mája 2022.
