Vladimír Zboroň

* 1960

  • No, však netreba to čítať, my sme to žili. Tak nejako sme vlastne sa tam začali, my sme ho vlastne začali realizovať, uskutočňovať to, jak sme robili ten spôsob, to všetko sme doslova žili. Tak to bolo vlastne, to bol taký aj žitý ten manifest, vlastne toho robenia divadla a žitia v divadle, pre divadlo, s divadlom. Neviem, ako to, pre mňa to bol tak, ja som tam bol vlastne skoro dvadsaťštyri hodín v tom divadle, lebo ja neviem. Tak som vtedy pracoval, všetko. Hral som, skúšal som, robil som techniku, nie techniku, scénu som robil sám, potom hľadisko som prestavoval na každé predstavenie. Ja som to nejako, vtedy som mal toľko energie a sily, že som to všetko vládal, a bolo to veľmi pekné, veľmi také, neviem, ako to... také že hutné, také plné obdobie, že neviem, či už bolo potom v živote mojom niečo také. Takže ďakujem Bohu, že ma do takého tanca s týmito ľuďmi pozval a keď sa niekedy nad tým zamyslím, tak sa pýtam, že ako je možné, že sme sa stretli ľudia, ktorí sa dovtedy nikdy nevideli, hej? Ja, Inge Urbaničová, Jožo Chmel, Laco Kerata, Miloš Karásek, Blaho Uhlár, Erika Lásková, Zuza Piussi, Lucia Piussi. Vlastne ľudia, ktorí ako keby, ja neviem, že príde nejaký vietor a jak niekedy zmetie listie z celého, do nejakého jedného, na jedno miesto, tak ako keby, ako keby nás tak niečo zamietlo do jedného priestoru, zmietlo, vtiahlo. To je, ja to vravím, že to nechápem, že jak sme sa to, čo to bola za sila, že sme sa stretli, práve my, práve takí akí sme, aj bez hereckých škôl. No. Vlastne nikto nemal hereckú školu. (dokumentaristka) No hereckú vlastne nie. Veď, Laco mal vlastne réžiu, Lucia mala, Lucia ani nemala, neviem, či dokončila dramaturgiu alebo čo. Ja, Inge, Ľubo Burgr, Zuza Piussi, no nikto, nikto nemal vlastne herectvo no, ako herectvo nie.

  • No a teda ty si sa začal stretávať s členmi tajnej cirkvi alebo tajných cirkví? (dokumentaristka) Vieš čo oni.. bola tu taká tajná, podzemná cirkev, kde sú takí tí ľudia, ako možno... Čarný. Čarnogurský, možno Korec. Čarný. Kto? Čarný, taký ten výtvarník. Juro? Juraj? Jeho otec. Jeho otec, aha, Jurajov. Vieš čo, no vidíš. Nie, ja som sa stretával s takou ako keby. To boli, lebo tí, čo ty hovoríš, to boli asi takí tí konzervatívnejší, takí tí páni, ktorí. Hej aj biskup, teda myslím, že... ako sa volal? Ten arcibiskup, potom Korec, hej a to bola, to bola taká tá silná podzemná cirkev akceptovaná Vatikánom a Vatikán o nej asi vedel a boal podporovaná Vatikánom. Ale my sme skôr, ja som skôr, to boli, to ani neboli že, že cirkev. Ono to boli skôr ľudia takí rozmýšľajúci, ktorí mali prístup k literatúre. Už sme prepisovali si literatúru, oni nosili, vedeli zohnať zo západu všeličo a vlastne oni, oni, oni nám o tom rozprávali už, hej. Tento pán Sklenka a taký pán Lec boli, to sme sa tak stretávali po bytoch. Ale to väčšinou neboli, tí ľudia, s ktorými som sa stretával, oni neboli takí, že veriaci. To boli len, boli to len ľudia, ktorí to boli fyzici, niektorí matematici. Bol tam dokonca Palo Demeš. U pána Demeša sme sa stretávali aj po večeroch, po nociach. Neviem, kde sa vlastne takto rozprávalo, debatovalo. Vždy sa nejaká téma nahodila alebo prišlo sa s niečím a to sa tam rozoberalo. A to nebola ako tajná cirkev, bolo to nebezpečné sa takto stretávať, ale nebola to, ona sa, my sme si nehovorili alebo oni si nehovorili, že nejaká cirkev. To bol taký disent, hej. (dokumentaristka) Áno, hej, že oni jednoducho. Presne. Oni sa nevenovali len teológii, venovali sa vlastne rozmýšľaniu, rozmýšľaniu, rozmýšľali o všetkom, o dobe, o tom, čo by bolo, čo by bolo treba, no, urobiť, a robiť, no hlavne sám so sebou, že by sa cez to potom podarilo zmeniť aj potom to, tú spoločnosť. Neviem, ja som naozaj neočakával, že to tak príde pomerne rýchlo, že. Vedel som, že nejaké, že v mojom živote budú ešte nejaké zmeny, ale ten, to vyhodenie zo školy bola taká dosť, to bolo také ani nie pre mňa, skôr pre rodinu. Ja som sa bál ani nie o seba, ale skôr o rodinu, lebo to žitie s povesťou, že ich syna vyhodili z teologickej fakulty, v tom období, v tom prostredí, kde oni ostali žiť, nebolo ľahké, no.

  • Ty keď si sa narodil, teda šesťdesiate roky a už si spomenul, že ten, to tvoje detstvo vyzeralo tak, že si bol v škole a rovno zo školy na roľu. To bolo úplne bežné alebo ako vyzerali tie tvoje dni, možno nejaké tie pozitívne spomienky na detstvo a na vyrastanie spolu s ďalšími súrodencami? (dokumentaristka) Áno a vieš čo, no pozitívne, no, ale keď to takto dneska na to pozerám, ako to bolo... V tej dobe som to ako tak, tak ako začal trošku nemať rád. Ako dieťa nemá rado, keď ho rodičia naháňali do nejakej, že musel, že každý deň som musel ísť. V lete som každý deň pásol kravy ráno, večer. A chcel som s kamarátmi hrávať futbal. Mali sme s kamarátmi, pri rieke tam boli také ako lesíky, také malé postavené zruby, kde sme vlastne, kde sme vlastne sa stretávali, kde sme prvé cigarety ochutnávali, hej, fajčili. A toto všetko bolo také, že sme museli utekať. Futbal som chodil hrávať, ale skoro... neviem, koľko tých zápasov som dokončil, lebo už na mňa kričala mama alebo otec, že Vlado domov, Stano, teda s bratom alebo keď sme boli traja. Všetci domov, lebo treba urobiť, drevo narúbať, treba ísť hnoj vyviezť, vyčistiť v maštali zvieratám, potom pásť, potom kopať zemiaky. No vlastne, ale popri tom sme si našli ten čas, ušli sme tým rodičom s tými kamarátmi a to bolo, to bolo, to bolo to, čo dneska tak nevidím. Akože my sme boli také bandy, ale nie v tom zmysle, ale tak, takí strašne dobrí priatelia a kamaráti, že my sme, my sme boli stále spolu ako taká. Ten dolný koniec, tak sa delila tá dedina taká, že ten, ten taký dolný koniec, to sme boli všetci tí takí rovesníci, to sme sa stretávali niekde, rozprávali, vravím, že skúšali fajčiť. No a potom sme chodili na tie roboty a to sme tiež chodili spolu. Tie kravy sme išli, lebo tie, tie záhončeky boli tak vedľa seba, tak sme pásli. Viem, že... pamätám si, že sme v tom období bol také, že tá príroda tam bola, tie potoky boli také plné rakov. To sme také, že to čo je dneska taká špecialita, tak my sme už ani nevedeli, čo s rakmi, lebo to bolo také, že každú, každý deň keď sme išli pásť, tak sme chytili tri, štyri, päť kusov rakov.

  • Celé nahrávky
  • 1

    Ateliér Holubník -Bratislava, 26.10.2020

    (audio)
    délka: 02:14:45
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Nechápem, čo to bola za sila, že sme sa stretli, práve my, práve takí, akí sme, aj bez hereckých škôl.

Súčasná fotografia divadelníka Vlada Zboroňa.
Súčasná fotografia divadelníka Vlada Zboroňa.
zdroj: Sandra Polovková

Vladimír Zboroň sa narodil 5. novembra 1960 v Námestove do robotníckej rodiny s roľníckymi koreňmi. Spolu s rodičmi a piatimi súrodencami žil celé detstvo v obci Oravská Polhora. Otec Vladimír pracoval ako šofér a mamička Jolana bola kuchárkou. Vladimírovi rodičia to nemali jednoduché, preto sa väčšinou starali najmä o to, aby mali kde spať a čo jesť. Pamätník takmer celé detstvo neopustil svoje rodisko a do mesta sa dostal, až keď nastúpil na strednú školu. Ako dieťa rád navštevoval zruby, miestne jazerá a miloval futbal. Nemal však veľa času, pretože ako najstarší syn musel pomáhať okolo dvora, pásť kravy, vynášať hnoj či čistiť maštale. Neboli to najpríjemnejšie spomienky, neskôr mal k práci okolo domu až odpor. Vladimír si zvolil ako strednú školu gymnázium v Námestove. Znamenalo to opustenie rodnej obce a prísľub nových možností. Ako dieťa sa stal iskričkou, neskôr pionierom aj zväzákom. Prvýkrát začal vnímať politické dianie na strednej škole, kde sa dozvedel o nenávisti voči Rusom či vtedajšiemu režimu. Po absolvovaní povinnej dvojročnej vojenskej služby v Sabinove sa rozhodol vrátiť domov, keďže nevedel, ako ďalej naloží so životom. Pod vplyvom rozhovorov a rád miestnych kaplánov odišiel v roku 1984 študovať na teologickú fakultu v Bratislave. Zúčastňoval sa tajných stretnutí disentu v spoločnosti sčítaných ľudí, ako boli Sklenka, Lec či Demeš. V roku 1987 bol pre nevhodné správanie zo školy vylúčený. Obával sa návratu domov a zostal žiť v Bratislave. Po náročnom hľadaní zamestnania, ktoré komplikovala jeho minulosť, sa mu podarilo získať prácu v Zarese. Pracoval ako skladník. Revolučné roky prežil potichu. V roku 1988 sa rozhodol navštevovať večernú školu hereckej tvorby v Dome kultúry v Dúbravke. Po revolúcii, v máji v roku 1991, získal ponuku od Joža Chmela stať sa súčasťou divadla Stoka, ktoré založili Blaho Uhlár a Miloš Karásek v tom istom roku. Jeho prvým predstavením bol Impas a Vlado sa ho prvýkrát zúčastnil ešte v Klariskách, kde zároveň aj osobne spoznal Blaha Uhlára. Herci vnášali do svojich prejavov vlastné príbehy, často hrávali nahí a bosí. Zároveň pracoval aj v Západoslovenských vodárňach, takže nebol závislý len od príjmu z divadla, ktorý nebol stabilný. Po konflikte medzi Uhlárom a Karáskom sa rozhodol zostať s Blahom, s ktorým sa však neskôr, pri svojom odchode z divadla, nerozišiel v najlepšom. Intenzívne obdobie strávené v divadle bolo pre neho jedno z najkrajších a je vďačný, že osud zariadil stretnutie talentovaných ľudí. Spolupracoval s umelcami, ako sú Blaho Uhlár, Erika Lásková, Laco Kerata, Imro Maťo, Miloš Karásek, Zuza Piussi, Lucia Piussi či Inge Hrubaničová.