Margita Zimanová

„Po vystúpení z auta ma viezli na prvé poschodie, kde sa ma už čakali štyria príslušníci v civile. Jeden začal výsluch. Keď sa ma spýtali, kde je môj brat, hneď som vedela, o čo ide. Tri hodiny trval tento krížový výsluch. Zrazu začali na mňa kričať a vyhrážať sa mi, že uvidím ako je tri dni posratému, ak nebudem hovoriť. Ku koncu výsluchu jeden z nich povedal, aby ma už ukončili. Hrôza, videla som manžela v putách, zbitého, tvár mal zelenú, oči podliate. ,Stačí,‘ povedal jeden z mužov a manžela odviedli. Štyri dni boli výsluchy deň i noc, spávala som v cele na zemi, prikrytá vlastným kabátom. Na piaty deň som dostala väzenský úbor. Večer mi hodili slamník, v ktorom bolo treba slamu hľadať a ráno mi ho vzali. Výsluchy vykonávali na nás tak, že nám zaviazali oči, aby to nebolo pre nich také fádne. Medzi výsluchmi sa vystriedala korekcia. Väzenská pivnica, kde kvapkala voda, vlhko, potkany. Nasledovala hladovka, obyčajne tri dni, potom ožarovanie silnou žiarovkou a ďalšie metódy ŠtB. Tak to trvalo až do 11. septembra 1952 , kedy sme mali obaja súd.“

„Krstný otec, Vojtech Danko, ako som už spomínala, sa vyslovil v Grande vo Zvolene proti socialistickému zriadeniu a mali ho zatvoriť. Jeden pán mu povedal, aby ušiel, pretože ho majú zatvoriť, tak on požiadal môjho otca, ktorý pracoval na Povereníctve vnútra. Otecko, zo začiatku sme cestovali, takže pracoval pri Prešove na vysielači, vo Veľkých Kostoľanoch, v Košiciach, zaoberal sa s rádiami, a potom prišiel pracovať do Povereníctva vnútra. A tak krstný otec vedel, že má prístup ku viedenským cestám. Ja som tam chodila s oteckom a všetci sme tam chodili do tej chaty na Viedenskú cestu. Viem si predstaviť ako teraz, ako deväťročné dieťa, tam sme pobehovali. Otecko bol poľovník, poľoval v Petržalke v zbore poľovníkov. No a podarilo sa to krstnému otcovi, že prešiel cez hranice. A týmto moja rodina bola veľmi potrestaná, že [krstného] otca previedol otecko cez hranice. On tam zostal. On sa trápil celý život, my sme sa trápili takisto tu. Nebolo nám ani jednému dobre.“

„No a otecko pred popravou vyzeral takto. Mal vtedy tridsaťdeväť rokov, vyzeral ako osemdesiatdeväťročný pán. Zbitý, mučený, samozrejme, že nemôže vyzerať ináč ako takto, ako starec. A ešte vám chcem povedať, že vo väzení si pchal hrdzavý klinec do nohy, aby ho nepopravili, lebo poznal zákony, ale napriek tomu ho popravili aj bez jednej končatiny. “

„Mamička, keď bola vo vyšetrovacej väzbe, tak písala oteckovi list. Viete dobre, že tam nemali papier, nemali tužky, teraz majú aj televízory vo väzení. Tak mamička zobrala WC papier, akože červený atrament. To bolo tak, že najprv sa chodili ženy kúpať do kúpeľne, a potom páni. No a mamička dala oteckovi k mydlu ten list na WC papieri napísaný červeným atramentom, akože červeným atramentom, vážení. Ale mamičku zobrali na raport, že kde a kto jej dal červený atrament. Ona im hovorí: ,No však si to dajte na rozbor, skúste, či je to červený atrament.‘ Nebol to červený atrament. Zobrala brko, mala menštruáciu a písala vlastnou krvou oteckovi.“

„Spomienka na môjho manžela Pavla Valenta, narodeného 27. júla 1914 vo Zvolene, v tom čase bytom Bratislava, Vazovova dva. Písal sa rok 1952, štrnásty január, kedy sme začínali prvý deň dovolenky. Bolo asi deväť hodín, zazvonil zvonec a po otvorení [mamička] zbadala oteckových dobrých kamarátov, ktorí vyzvali manžela, aby išiel s nimi do práce. Po dlhšom rozhovore sa manžel ospravedlnil, že sa hneď vráti, že si musí niečo vybaviť. Po dvoch hodinách zazvonil znovu zvonec. Bolo mi to divné, lebo manžel mal kľúče od bytu. Otvorím dvere a tu vidím štyroch mužov, príslušníkov Verejnej bezpečnosti a jednu ženu v bielom plášti, v uniforme VB. ,Čo sa stalo manželovi?‘ spýtala som sa. ,Nič,‘ odpovedá jeden z nich. Len aby som sa obliekla a išla s nimi. ,A čo bude s deťmi?‘ ,Tie my postrážime, veď sa hneď vrátite.‘ Vrátila som sa až o vyše sedem rokov.“