Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Mám jedinú túžbu, nikdy viac v budúcnosti nedopustiť totalitný režim, v ktorom vládne násilie a hrôza Aby zo stránok našej histórie a z pamäti národa nevymizli skutočné udalosti, aj tie naše kruté osudy, ktoré majú byť mementom pre budúce pokolenie
Margita Zimanová, rodená Valentová, sa narodila 9. februára 1942 v Bratislave
jej otec pracoval na Povereníctve vnútra a matka bola ženou v domácnosti
8. decembra 1951 Vojtech Danko ušiel do Rakúska, následne žil striedavo v Nemecku a v USA
14. januára 1952 zatkli oboch rodičov kvôli napomáhaniu k úteku cez hranice matkinmu bratovi, Vojtechovi Dankovi
byt v Bratislave, ako aj všetok rodinný majetok bol skonfiškovaný a predaný na dražbe – peniaze z dražby rodina nikdy nedostala
11. septembra 1952 bol jej otec, Pavel Valent, uznaný vinným a odsúdený na trest smrti
28. marca 1953 bol popravený - rodina doposiaľ nevie, čo sa stalo s jeho telom a kde je pochovaný
matka, Margita Valentová, bola odsúdená na doživotie, neskôr bol trest skrátený na 25 rokov
vo väzení napokon strávila 7 rokov – v Bratislave, v Rimavskej Sobote, v Pardubiciach a v Želiezovciach
29. januára 1959 sa matka vrátila z väzenia domov
strýko, Imrich Danko, bol odsúdený na 8 rokov
starý otec, Gabriel Danko, bol zatknutý v Bratislave, kam prišiel po lístky na potraviny a väznený viac ako 7 rokov v Příbrame a v Jáchymove
o tri deti, Gitu, Helenku a Petra, sa starala chorľavá stará matka sama v Ladomeri
v detstve, ale aj v dospelosti si deti veľa vytrpeli
túžbou Margity Zimanovej je, aby pravdivé svedectvo o udalostiach, ktoré sa odohrali v 50. rokoch, slúžilo ako memento, aby sa nič podobné už nikdy nezopakovalo
Príbeh pamätníka
Margita Zimanová (1942)
„Mám jedinú túžbu, nikdy viac v budúcnosti nedopustiť totalitný režim, v ktorom vládne násilie a hrôza. Aby zo stránok našej histórie a z pamäti národa nevymizli skutočné udalosti, aj tie naše kruté osudy, ktoré majú byť mementom pre budúce pokolenie.“
Rodina, detstvo a mladosť
Margita Zimanová, rodená Valentová, bola najstaršou dcérou politických väzňov, Margity Valentovej a Pavla Valenta. Narodila sa v Bratislave, kde žila spolu s rodičmi a mladšími súrodencami, sestrou Elenou a bratom Petrom, až do svojich deviatich rokov. Po zatknutí rodičov sa o tri deti starala chorľavá stará matka v Ladomeri. Aj napriek tomu, že spravila skúšky na strednú školu v Žarnovici, neprijali ju s odôvodnením: „Štúdium na výberovej škole vám nebolo povolené, pretože obaja vaši rodičia boli odsúdení za protištátnu činnosť. Tým sa vám však nezatvára celkom cesta k vzdelaniu. Po zapojení sa do pracovného procesu a osvedčení sa v práci, máte možnosť mimoriadnymi formami na odporúčanie zamestnávateľa pokračovať v štúdiách. Preto sa zapojte do vhodného zamestnania a v práci sa osvedčte ako oddaná občianka.“Po absolvovaní osemročnej strednej školy sa preto už ako štrnásťročná zamestnala v Slovenských bazaltových kameňolomoch. Neskôr úspešne ukončila dvojročné štúdium na hospodárskej škole v závode SNP v Žiari nad Hronom a o niekoľko rokov neskôr aj nadstavbové štúdium s maturitou. Ako dcéra politických väzňov dlhé roky musela čeliť rôznym príkoriam: „...za nami deti pokrikovali: ‚Tebe otca obesili‘ a kamarátky sa s nami nekamarátili, iba niektoré. Bola som ponižovaná, akože som menejcenná, takisto v zamestnaní som taký plat nedostávala. Viete, čo som robila? Nástenky. Strana a Lenin, Lenin a strana, aby mi dali komunisti pokoj, aby som od každého mala pokoj. Jedna kolegyňa mi povedala: ‚Gita, povedz mi, koľkého je dnes? Však si pozri do kalendára, je desať rokov, čo prišli Rusi, máš čo jesť? Deti ti chodia do školy, tak buď ticho a neotravuj ma.‘ Čiže ja som mala veľmi zlých kolegov a kolegyne, dá sa povedať, že oni chceli ešte aj mňa asi dostať do väzenia. V 80. rokoch ma ešte ‚eštébáci‘ po Kremnici ako inšpektorku maloobchodu naháňali až po Lovčiansku zastávku. Neviem si vysvetliť prečo. Nikomu som nič nerobila, čiže bola to krutá doba.“Jej budúci manžel, ktorý pracoval v závode SNP, dostal od predsedu KSS, pána Kaninu, zlý kádrový posudok: „...pretože si berie takú ‚nespoľahlivú ženu‘.“Aj napriek týmto prekážkam sa zosobášili a mali spolu dve deti – dcéru a syna.
Príbeh Vojtecha Danka
Matkin brat, Vojtech Danko: „...bol notárom v Detve a vyslovil sa v hoteli Grand pred jedným pánom, že nesúhlasí so socialistickým systémom, ktorý po vojne nastal. Jeden pán ho počul, ktorý nevedel ani písať, a išiel ho zažalovať. Spravil tri krížiky a milého krstného otca mali zatvoriť. Samozrejme, nechcel byť zatvorený, nechcel byť vo väzení, tak požiadal môjho otca, aby ho previedol cez hranice, cez Berg do Viedne, do Rakúska, že začas tam bude, lebo situácia sa možno zmení a tento režim nebude dlho trvať. Ale trval vyše štyridsať rokov. Takže krstný otec sa túlal po svete: New York, Detroit, Chicago, Miláno, Mníchov. Aj jeho sledovali v zahraničí, nemohol nám ani písať, iba ku koncu mu pán doktor Polák dával správy, ako sa my máme.“ Po roku 1968 sa pokúsil o návrat do rodnej krajiny, ale z politických dôvodov to nebolo možné: „On zostal tam. On sa trápil celý život tam, my sme sa trápili takisto tu. Nebolo nám ani jednému dobre.“ Jeho manželka zostala sama s ich jediným synom, Jurajom. Aby neprišla o všetok majetok, musela sa dať s manželom rozviesť, no nikdy viac sa už nevydala: „...tiež sa celý život len trápila. Spolu s ujom začali stavať dom, potom si ho dokončila, ale tiež celý život nemala dobrý, pretože ujo bol preč a videla som, keď sa oni stretli, keď tu bol ujo v šesťdesiatom ôsmom roku, tak sa lúčili ako malé deti a plakali. Bola taká doba.“
Z matkiných spomienok na zatknutie
V roku 1990 spísala pamätníčkina matka svoje spomienky na jej i manželovo zatknutie: „Spomienka na môjho manžela, Pavla Valenta, narodeného 27. júla 1914 vo Zvolene, v tom čase bytom Bratislava, Vazovova 2. Písal sa rok 1952, 14. január, kedy sme začínali prvý deň dovolenky. Bolo asi deväť hodín, zazvonil zvonec a po otvorení som zbadala manželových dobrých kamarátov, ktorí ho vyzvali, aby išiel s nimi do práce. Po dlhšom rozhovore sa manžel ospravedlnil, že sa hneď vráti, len si musí niečo vybaviť. Po dvoch hodinách znovu zazvonil zvonec. Bolo mi to divné, lebo manžel mal kľúče od bytu. Otvorím dvere a tu vidím štyroch mužov, príslušníkov Verejnej bezpečnosti a jednu ženu v bielom plášti, v uniforme VB. ‚Čo sa stalo manželovi?‘ spýtala som sa. ‚Nič,‘ odpovedá jeden z nich. Len aby som sa obliekla a išla s nimi. ‚A čo bude s deťmi?‘ ‚Tie my postrážime, veď sa hneď vrátite.‘ Vrátila som sa až o vyše sedem rokov. Už som tušila, že je v tom môj starší brat, ktorý ilegálne prešiel hranice a už sa nevrátil. Obliekla som sa a dlho som prehĺtala, aby moje deti, deväťročná Gita, šesťročná Helenka a trojročný Petrík, nič nezbadali a nedozvedeli sa, čo sa stalo. Najstaršia dcéra, Gituška, sa ma spýtala: ‚Mamička, kde ideš?‘ Od napätia som mala hrdlo suché, jazyk akoby drevený. Čo som jej mala povedať? ‚Gituška moja, idem do nemocnice, oteckovi sa niečo po ceste stalo, dávaj pozor na Helenku a Peťka.‘ Pobozkala som ich a ani neviem, ako som sa dostala z bytu von, kde mi hneď muži dali putá na ruky... .“
Život vo vyšetrovacej väzbe a kruté praktiky ŠtB
Po zatknutí strávili manželia takmer deväť mesiacov vo vyšetrovacej väzbe, kde na vlastnej koži okúsili kruté praktiky ŠtB. Bitky, potkany, hladovka – to bola ich každodenná realita vo väzení.: „Štyri dni boli výsluchy deň i noc, spávala som v cele na zemi, prikrytá vlastným kabátom. Na piaty deň som dostala väzenský úbor. Večer mi hodili slamník, v ktorom bolo treba slamu hľadať a ráno mi ho vzali. Výsluchy vykonávali tak, že nám zaviazali oči, aby to nebolo pre nich také fádne. Medzi výsluchmi sa vystriedala korekcia. Väzenská pivnica, kde kvapkala voda, vlhko, potkany. Nasledovala hladovka, obyčajne tri dni, potom ožarovanie silnou žiarovkou a ďalšie metódy ŠtB.“ Počas pobytu vo vyšetrovacej väzbe nemali manželia možnosť osobného kontaktu, a tak matka v zúfalstve napísala list svojmu manželovi na toaletný papier: „Zobrala brko, mala menštruáciu a písala vlastnou krvou oteckovi.“
Za pomoc blížnemu otec zaplatil životom
11. septembra 1952 mali manželia súd. Aj napriek tomu, že ich jediným previnením bola pomoc pri úteku cez hranice, rozsudok bol nemilosrdný. Matka, Margita Valentová, bola odsúdená na doživotie: „No, za to ju súdili, že ona neobžalovala vlastného muža, že previedol jej brata cez hranice, toto bolo jediné, za čo bola mamička zatvorená a dostala doživotie, potom dvadsaťpäť rokov a vyše sedem rokov si odsedela.“ Otec, Pavel Valent, bol odsúdený na trest smrti, ktorý bol vykonaný 28. marca 1953. Z matkiných spomienok: „Hovorili mi dvaja dozorcovia, ktorí mi veľmi pomáhali, že do súdneho pojednávania manžel veľmi trpel bitím. Vo vyšetrovacej väzbe si poranil nohu hrdzavým klincom, došlo u neho k otrave krvi a museli mu nohu amputovať. I napriek tomu ho popravili. Posledná rozlúčka s manželom mi nebola povolená. Prečo? Aby som nevidela ako ho dotrýznili? O tom, že bol popravený, som sa dozvedela vo výkone trestu v Pardubiciach, kde ma vyhľadal dozorca, ktorý z Pankráca doviezol eskortu väzňov a oznámil mi, že manžel bol v Prahe popravený.“ Pozostalí dodnes nevedia, čo sa stalo s jeho telom a kde bol pochovaný. „Moji rodičia nikomu nič neurobili, nekradli, nikomu neublížili, otec bol veľmi dobrý, ten neublížil muche, nepil, nefajčil. To všetko sa stalo preto, že previedol krstného otca. Súdil ho vojenský súd, pretože otec pracoval na Povereníctve vnútra a ten mal veľmi vysoké tresty, preto bola tá poprava.“
Zatknutie a odsúdenie starého otca a strýka
Starý otec, Gabriel Danko, ktorý sa vybral do Bratislavy po lístky na potraviny pre deti, bol zatknutý, odsúdený a väznený viac ako sedem rokov: „Starý otec, ten tiež nevedel, za čo bol odsúdený. Išiel po náš lístkový systém, možno, že na tých úradoch niečo povedal, tak ho zatkli. Neviem, ja som tam vtedy nebola. Išiel po lístky a zatvorili ho a nepustili ho už viac, iba šaty poslali naspäť. Bol v Jáchymove a v Příbrame, pracoval tam vyše sedem rokov... .“ Trest neminul ani ďalšieho člena rodiny: „Nebol zatvorený len starý otec, mama a otec, ale aj mamin brat, ujo Imro, pretože vtedy sa zatvárala celá rodina. Keď sa niečo takéto stalo, tak, samozrejme, celá rodina bola zdevastovaná, celá rodina bola zatvorená, zničená. To nebol súd, ale bola to s mojimi rodičmi úplná vražda. Neviem pochopiť, že mama mala napísané v rozsudku, že moji rodičia, aj [starý] otec [a ujo], chceli spáchať tretiu svetovú vojnu. Veď to je nehoráznosť, že oni štyria ľudia chceli spáchať tretiu svetovú vojnu. Neviem, akí vtedy žili právnici.“
Život u starej matky
Po zatknutí a uväznení rodičov sa o tri malé deti starala stará matka z Ladomera: „Bola veľmi chorľavá, ale pritom veľmi rozumná dedinská žena. Nechcela nás dať do detského domova, kam nás chceli zobrať, aby nás nevychovávala po kresťansky. Stále nás chodili kontrolovať pracovníčky zo sociálneho odboru z Kremnice, lebo vtedy tam bolo ONV, či máme čo jesť.“ No stará matka bola pevne odhodlaná a nechcela sa detí vzdať: „...vďačím starej mame, že si nás zobrala a vychovala a nechcela dať nás nikomu, ba prehlásila, že keď nás niekto príde zobrať, tak nás britvou zareže, ale nikomu nás nedá.“ Po neľahkom boji však na veľkú radosť detí súd nakoniec povolil, aby boli oficiálne zverené do opatery starej matke, Augustíne Dankovej. Aj napriek tomu, že žila v skromných podmienkach, dokázala sa postarať, aby mali čo jesť: „...ona si vždy chovala dve prasiatka. Jedno prasiatko predala vždy ku zime, keď boli zabíjačky a za to, čo predala, vychovala aj naše, aj zohnala peniažky. Predala nejaké ovocie, pamätám sa, že sme mali pred domom veľkú čerešňu, ríbezle sme predávali a takýmito vecami, ovocím, zarábala si pre nás peniažky. No a z jej dôchodku, i keď jej dôchodok bol malý, sa o nás starala a živila nás.“ Keďže viacerí rodinní príslušníci boli odsúdení a väznení, rodina bola považovaná za „nespoľahlivú“, a preto u nich postupne bývali štyria „okrskári“ spolu s rodinami: „My sme sa museli presťahovať do tých horších podmienok a okrskárovi sme museli uvoľniť novšie priestory, čiže izbu, kuchyňu a kúpeľňu. Stará mama mala v tej kúpeľni vaňu, ktorú sme používali. Do vane naliala vodu, lebo vodovod ešte nebol zavedený, a tak nás deti kúpavala. Ale keď prišiel príslušník Štátnej bezpečnosti, musela stará mama opustiť aj tú izbu, všetko presťahovať a uvoľniť priestory.“ Vaňu si však stará mama chcela zobrať, čo sa nakoniec aj podarilo, lebo ju na jej žiadosť vypustili z exekučného konania. Aj napriek zložitej životnej situácii, v ktorej sa rodina ocitla, nestratili svoju ľudskosť a snažili sa vzájomne si pomáhať: „...a boli sme radi nakoniec, že máme týchto žandárov, lebo so starou mamou sme zistili, že keby sme ich nemali, tak nás naši domorodci asi rozkradnú.“
Návštevy matky vo väzení
Počas matkinho pobytu vo väzení v Rimavskej Sobote i v Pardubiciach ju deti spolu so starou matkou navštevovali raz do roka: „Keď bola v Pardubiciach, chodili sme spolu so starou mamou. Celú noc sme museli cestovať. Predstavte si, iba dvadsať minút sme boli s ňou. Pamätám sa, že sme jej raz priniesli balík, ktorý jej nechceli dať dozorcovia. Ja, ako najstaršia, som išla za veliteľom a prehlásila som, že ten balík musí mamičke zobrať, pretože ak ho nezoberie, tak ho tu dám zožrať psom, ale naspäť ho brať nebudem. Pán dozorca sa pozrel: ‚Dobre.‘ A balík dostala.“ Neskôr matku preložili do väzenia do Želiezoviec, kam ju chodili navštevovať deti aj samé. Raz ich sprevádzal Leonard Sabol, ktorý pracoval ako náčelník vysokej vojenskej leteckej školy a generálmajor: „Pamätám si, že pri tej návšteve som jej chcela dať moju fotografiu, ale dozorkyňa alebo dozorca nesúhlasili, že nesmiem jej dať moju fotografiu so sebou. Ja som urobila toto. Mala som čokoládku, ktorá bola obalená názvom, do tej čokoládky som vsunula fotografiu a opýtala som sa: ‚A čokoládku jej môžem dať?‘ Áno, čokoládu som jej mohla dať, tak mama mala aj čokoládu, aj fotografiu.“
Návrat matky z väzenia
Po siedmich rokoch strávených za mrežami sa 29. januára 1959 vychudnutá a vysilená matka vrátila domov, pričom radosť z jej oslobodenia i návratu bola obrovská: „No a to bolo len zvítanie! My sme sa jej nič nepýtali, lebo sme vedeli, že bola pre krstného otca zatvorená. Ona nič neurobila, nikoho nezastrelila, nikomu nič nezobrala, a ani môj otec, za krádež oni neboli trestaní, boli politickí väzni. Ani starý otec, ani ujo Imro, to bol vtedy taký zákon, keď sa niekto previnil v rodine, tak povraždili a zničili celú rodinu.“ Začiatky po návrate z väzenia však neboli jednoduché, keďže všetok rodinný majetok v Bratislave, vrátane bytu, bol zaistený, skonfiškovaný a daný na dražbu. Peniaze z dražby rodina nikdy nedostala. „Keď sa mamička vrátila z väzenia, začínali sme od nuly. Mamička si musela nábytok kúpiť na pôžičku. Ešte dobre, že keď prišla z väzenia, našla si prácu. Na ČSAD bola sprievodkyňa. Dostala od zamestnávateľa odev, okrem topánok. Ale šatstvo, sukňu, blúzku, kabát, to všetko, a bola rada, že zo začiatku mala v čom chodiť. Robila sprievodkyňu a bola veľmi rada, že má toto zamestnanie.“
Na záver
Aj napriek hrôze a utrpeniu, ktoré rodina prežila „...v režime, ktorý o sebe hovoril, že je spravodlivý a humánny“, Margita Zimanová necíti nenávisť, ani túžbu po pomste. Jej jedinou túžbou je: „...aby sa hovorila výlučne len pravda, aby naše mladé pokolenie vedelo, čo sa v 50. rokoch robilo, ako ľudia veľmi trpeli, ako sa zatváralo, aby sa to už nikdy viac neopakovalo. A kruté osudy, nech sú mementom pre naše budúce pokolenie. ... Bola to hrozná a krutá doba.“
Príbeh pamätníka spracovala: Ľudmila Adamová
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Svedkovia z obdobia neslobody
Příbeh pamětníka v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody (Jana Speváková)