Radomír Žingor

„Asi dva týždne pred Vianocami prišiel jeden pán z Bystričky na koni. Ale nás bolo už málo, lebo otcova rodina odišla vlakom do Martina a na Bystričku. Tiež sa šťastlivo dostali. My sme tam ešte dočkali na tohto povozníka a prišli sme na Bystričku k mojej mame do rodičovského. Tam bol taký veľký dom, taká kúria, mali sme tam asi 4-5 izieb, ako gazdovstvo veľké, dodneska to ešte stojí. Prvé prekvapenie bolo, my ako chlapci sme leteli do kuchyne, a tam dvaja nemeckí dôstojníci! Hneď sa pýtali, čo sme, ako sme, my sme po nemecky nevedeli, ani sme nevedeli, čo nám rozprávali. Potom prišla mama, začala s nimi rozprávať, oni boli celkom kľudní, neboli vôbec agresívni, ani sa nepýtali nič. No a oni spávali v tej najlepšej izbe a potom my sme odtiaľ odišli od starej mamy k tetkám, ktoré bývali kúsok vyššie.“

„No a už keď ten front prichádzal čoraz bližšie a bližšie, hovoria: ,Nič sa nedá robiť, musíme ísť do hory znova!‘ Tak sme išli na Prašivú, do takej veľkej drevorubačskej chaty. Nás tam bolo asi 15 či 18 len z našej rodiny a potom ešte ďalší príslušníci, ktorí tam už boli. No a po páde Banskej Bystrice sa to samozrejme všetko rozsypalo alebo rozišlo. Na základe veliteľa Viesta či Goliana velili ústupu, koniec obrany. To boli strašné chvíle na tej chate. Jedno ráno sme sa prebudili, myslím, že to bolo 2. novembra 1944, sychravé počasie, hmla a naraz streľba, granáty vybuchovali okolo chaty. Otcov brat Bohuš Žingor nás podelil, ja som bol s bratom a bratrancom, traja, tam boli veľké vývraty stromov, to bola rúbaň a tam nás poschovával, každému dal deku na seba a hovorí: ,Tu musíte byť, pokiaľ neprídem pre vás!‘ Táto naháňačka trvala, by som to takto nazval, možno hodinu, možno dve. Vojaci lietali sem a tam, kone behali, ja som vtedy nevedel, kde je sever. Tak sme len tak čumeli a čupeli, a čakali, kedy príde pre nás. Samozrejme, streľba stále bola. Potom to nejako utíchlo, tak nás dali dohromady všetkých, to bola veľká skupina nás, čo sme tam boli. Už tam bol aj zástupca žandárskej stanice, pán Kuna, šofér Vorba sa volal a strýc môj Bohuš, otcov brat. Samozrejme, boli oni zarastení, sa neholili tam, nebolo ani kedy a ani čím, si myslím. A hovorí otcov brat: ,Musíte ísť dole do dediny a tam si musíte poradiť sami.‘“

„Tak sme išli do tej dediny, teraz je to Pohronský Bukovec, vtedy to bol len Bukovec, a tam, samozrejme, už boli Nemci. Prvé bolo, kto sme, čo sme a ešte čosi sa vypytovali. A zas bolo šťastie, že mama chodila dva alebo tri roky do školy v Českom Těšíne a vedela nemecky. Mali sme vystavenú legitimáciu na meno Vilimová, na jej slobodné priezvisko. Tak asi to nás zachránilo. No ale ja som bol najstarší z chlapcov a sestra bola ešte staršia o 2 roky, tak nás hneď dali nabok. Neviem, čo s nami chceli robiť tí Nemci, viem, že sestru vyhodili na koňa a chceli ju kdesi odšikovať. Ale mamka potom začala kričať a plakať, išla za veliteľom a ten to hneď napravil a ešte nám našiel ubytovanie a tam sme prebývali asi 3-4 dni v tom Bukovci, ale v maštali doslova. A tento brat potreboval aj mlieko. To boli takéto situácie. Na druhý deň, nebol vtedy rozhlas po dedinách, ale bubeníci, prišiel ten bubeník a začal bubnovať, my chlapci zvedaví, však to bolo aj na Bystričke, že čo hlási. A naraz oznámil, že zastrelili troch partizánov. To boli títo traja naši.“