Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Radomír Žingor (* 1936)

• narodený 20. 9. 1936 na Bystričke pri Martine

• v roku 1944 pred a po vypuknutí SNP sa s rodinou skrývali na viacerých miestach v horách

• 18. decembra 1950 po vykonštruovanom procese popravili jeho otca

• 1955 - 1957 absolvoval vojenskú prezenčnú službu v pracovných Technických práporoch

• od 1965 pracoval v Závodoch ťažkého strojárstva (ZŤS) v Martine

• po roku 1968 zastavený ďalší platový a kariérny postup

• v roku 1989 sa zapojil do politiky a vstúpil do Verejnosti proti násiliu (VPN)

• 8. - 9. júna 1990 zvolený do Národnej rady SR (NR SR)

• 1992 opätovne zvolený za poslanca NR SR

• v súčasnosti na dôchodku, je oblastným predsedom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov

Radomír Žingor sa narodil 20. 9. 1936 na Bystričke pri Martine: „Otec pochádzal z maloroľníckej rodiny, mama z väčšej hospodárskej rodiny.“ Boli 4 deti - najstaršia je sestra Jela, mladší bratia Dušan a Viliam už v súčasnosti nežijú. Ľudovú školu Radomír navštevoval na Bystričke a meštiansku školu v Martine.

Otec organizuje partizánske hnutie v Turci

Do života rodiny osudovo vstúpila druhá svetová vojna: „Od toho sa vlastne odvíja pomaly všetko. My sme ako decká brali vojnu ako hru, až na to, že otec v tridsiatom deviatom narukoval.“ Jeho otec Viliam Žingor po pripojení sa slovenskej armády k ťaženiu proti Poľsku dostal povolávací rozkaz do mimoriadnej činnej služby, ktorá skončila 22. októbra 1939. [1] Po tom, ako dostal 4. júla 1943 opäť povolávací rozkaz, odmietol narukovať na východný front a odišiel do hôr, kde organizoval partizánske hnutie v Turci.

Deti otca vídali veľmi málo, často sa však u nich striedali žandári, príslušníci Ústrednej štátnej bezpečnosti (ÚŠB), gardisti a neskôr aj gestapo, ktorí ho hľadali a robili prehliadky. Situácia eskalovala pred a hlavne po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) koncom augusta 1944. Hrozilo, že ich vládnucí ľudácky režim spolu s Nemcami, ktorí začali postupne obsadzovať územie Slovenska, odvlečú do niektorého koncentračného tábora.

Ruský partizán Ivan Ivanovič Ibin, utečenec z koncentračného tábora, ktorý bol rodine Žingorovcov pridelený ako strážca, ich kvôli bezpečnosti aj s rodinou Viliamovho brata Bohuša odviedol z dediny. Najmladší Radomírov brat nemal ani dva roky, Radomír mal len osem rokov. Určitý čas, asi 2-3 týždne, sa tak skrývali v miestnych horách. Tu sa aspoň na chvíľu videli aj s otcom. Potom sa presunuli aj s rodinami ďalších účastníkov SNP na Sliač, kde bola zriadená vojenská nemocnica: „Začali nás hľadať, hlavne teda otca. A vyzeralo to tak nebezpečne, že pôjdu aj po nás, po deťoch. Samozrejme, mama ani sama nevedela, kde je otec, a ten to ani nechcel povedať. To bolo aj dobre, že bol takto izolovaný. Dostali sme sa na Sliač, do kúpeľov, kde nám bola vytvorená aspoň určitá rodinná pohoda.“ Ani tu však dlho neostali. Presunuli sa asi na dva týždne do Brusna, kde bývali u rodiny Krakovských, otcových známych a spolupracovníkov.

Lenže front sa v októbri 1944 čím ďalej, tým viac približoval, a tak pred príchodom Nemcov odišla rodina na Prašivú do veľkej drevorubačskej chaty, kde už boli aj ustupujúci povstaleckí vojaci: „Nás tam bolo asi 15 či 18 len z našej rodiny a potom ešte ďalší príslušníci, ktorí tam už boli.“ Najťažšie chvíle na chate prišli po páde Banskej Bystrice: „To boli strašné chvíle, na tej chate. Jedno ráno sme sa prebudili, myslím, že to bolo 2. novembra 1944, sychravé počasie, hmla a naraz streľba, granáty vybuchovali okolo chaty. Otcov brat Bohuš Žingor nás podelil, ja som bol s bratom a bratrancom, poschovával nás, každému dal deku na seba a hovorí: ,Tu musíte byť, kým neprídem po vás!‘ Táto ‚naháňačka‘ trvala – aby som to takto nazval – možno hodinu, možno dve. Vojaci lietali sem a tam, kone behali, ja som vtedy nevedel, kde je sever. Tak sme len tak čumeli, čupeli a čakali, kedy príde pre nás. Samozrejme, streľba stále bola. Potom to nejako utíchlo, tak nás dali dohromady všetkých, to bola veľká skupina, čo sme tam boli.“

Brat Viliama Žingora Bohuš spolu so svojimi spolubojovníkmi Oldřichom Vorbom a Štefanom Kunom poslali svoje rodiny dole do dediny s tým, že tam si už musia poradiť samy. Zachránili im tak život: „Tak sme išli do tej dediny, ktorá sa teraz volá Pohronský Bukovec, vtedy to bol len Bukovec, a tam samozrejme už boli Nemci. Prvé bolo, kto sme, čo sme, a ešte čosi sa vypytovali. A zas bolo šťastie, že mama chodila dva alebo tri roky do školy v Českom Těšíne a vedela nemecky. Mali sme vystavenú legitimáciu na meno Vilímová - na jej priezvisko za slobodna. Tak asi to nás zachránilo. No ale ja som bol najstarší z chlapcov a sestra bola ešte staršia o 2 roky, tak nás hneď dali nabok. Neviem, čo s nami chceli robiť tí Nemci, viem, že sestru vyhodili na koňa a chceli ju kdesi odšikovať. Ale mamka potom začala kričať a plakať, išla za veliteľom, a ten to hneď napravil a ešte nám našiel ubytovanie a tam sme prebývali asi 3-4 dni. Ale boli sme v maštali, doslova.“ Na druhý deň 3. novembra 1944 ich čakala nepríjemná správa od miestneho bubeníka, ktorí v tých časoch hlásili po dedinách správy namiesto rozhlasu. Dozvedeli sa, že zastrelili troch partizánov: „To boli títo traja naši. Aj strýko Bohuš Žingor“.

Tlak a razie Nemcov po domoch sa stále stupňovali. Radomírovej mame Anne sa nejako podarilo zohnať dvoch furmanov s rebrinákmi a niektorí členovia rodiny, čo sa do nich nezmestili, išli aj vlakom z Bukovca, prípadne z Brusna, kde tiež bola časť rodiny, preč: „Týmto vozom sme šli cez Šturec až do Turčianskych Teplíc. To sme mali veľké šťastie! Celú noc pršalo, boli sme zakrytí len vo vojenských dekách, všetko sme mali mokré a skoro na každej zákrute nemecká kontrola. No a mali sme tie doklady, tak nás púšťali všade. To bolo také bohovské šťastie!“

Do Turčianskych Teplíc (vtedy Štubnianskych, pozn. ed.) sa dostali všetci živí a zdraví. Prichýlili ich neznámi ľudia, ktorí ich osušili a nakŕmili. Ostali tu a bývali porozdeľovaní po domoch. Potom asi dva týždne pred Vianocami prišiel pán Zimeľ z Bystričky na koni a dopravil Radomírovu rodinu domov na Bystričku, kde si našli vykradnutý a zdevastovaný dom. Neskôr zistili, že ich vykradli vlastní spoluobčania. Išli teda do maminho rodičovského domu: „Prvé prekvapenie bolo, my ako chlapci sme leteli do kuchyne, a tam dvaja nemeckí dôstojníci! Potom prišla mama začala s nimi rozprávať, oni boli celkom kľudní, neboli vôbec agresívni, ani sa nič nepýtali. No a oni spávali v tej najlepšej izbe a potom my sme odtiaľ odišli k tetkám, ktoré bývali kúsok vyššie.“

Vykonštruované obvinenia, poprava otca a prenasledovanie rodiny

Na Bystričke sa napokon dočkali aj konca vojny a aspoň na krátky čas sa skončili útrapy rodiny. Aj otec sa im snažil vynahradiť čas a útrapy a všetok voľný čas trávil s deťmi. Chodil s nimi do prírody, bral ich na poľovačky, rybačky, aj sa s nimi učil či im čítal knihy.

Po skončení vojny mal Viliam Žingor ako dôležitý organizátor partizánskeho hnutia a hrdina SNP významné postavenie a rešpekt v spoločnosti. Stal sa poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) za Komunistickú stranu Slovenska (KSS), ale jeho názory sa postupne úplne rozchádzali s jej totalitnou ideológiou a snahou o získanie absolútnej moci v štáte. Takisto bol aj generálnym tajomníkom Zväzu slovenských partizánov a nesúhlasil, keď tento Zväz chcela KSS dostať plne pod svoj vplyv: „Títo súdruhovia-komunisti boli kdesi vždy skrytí za bukom a keď bola skončená vojna, tak boli prví, ktorí sa prihlásili o najlepšie miesta. A to je aj dôvod, prečo otec proti tomu vystúpil. A povedal, že ak to má takto pokračovať, tak sa všetkého vzdáva a vystupuje zo strany. A to bol začiatok konca. My sme vlastne otca ani nemali, a ako decká sme ho potrebovali. Bola vojna – bol preč, bolo povstanie – bol preč, prišiel štyridsiaty deviaty rok... a potom už bol načisto preč. Tak to boli najťažšie chvíle.“

V novembri 1949 bol Viliam Žingor spolu s asi 200 osobami z jeho okruhu zatknutý v rámci akcie „Turiec“ organizovanej Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). Obvinili ich z ilegálnej protištátnej činnosti a v jednom z najväčších vykonštruovaných procesov na Slovensku i v celej ČSR, ktorý sa konal 18. – 21. októbra 1950 v Bratislave, bol Viliama Žingor spolu s Ladislavom Nosákom a Samuelom Bibzom odsúdený na trest smrti. Ďalší partizáni a Žingorovi spolupracovníci dostali dlhoročné väzenia v tých najťažších väzniciach a pracovných táboroch. Tresty smrti boli vykonané 18. decembra 1950. [2] Po vynesení sa rodina obrátila so žiadosťou o milosť na prezidenta vtedajšej Československej republiky Klementa Gottwalda s tým, že ich žiadosť podporí aj vtedajší akčný výbor z Bystričky, ktorého členovia Viliama Žingora osobne poznali, boli s ním v spojení aj počas SNP a dobre poznali jeho zásluhy v odboji. Ani jeden člen miestneho výboru však nechcel ich žiadosť podpísať. Poslali ju aj bez tohto odporúčania, ale odpovede sa nedočkali. [3]

Vykonštruované prenasledovanie a poprava otca sa dotkla aj rodiny, ktorá sa v atmosfére strachu dostala na čiernu listinu a podľa spomienok Radomíra sa s nimi ani nikto nechcel rozprávať: „To boli strašné časy, strašné roky. Keď vykonštruovali tento proces, tzv. Žingoriádu pod názvom Turiec, tu bolo obvinených okolo 200 ľudí z tohto regiónu. Každý, kto pomáhal otcovi, bol vypočúvaný, dokonca otcove sestry, ktoré mu pomáhali cez povstanie a nosili mu potraviny na chrbtoch do hory, či bola zima, či leto, tieto boli dokonca aj odsúdené za takúto činnosť!“

Našli sa však aj ľudia, ktorí riskovali a v kritických chvíľach im poskytli pomoc. Komunistická moc sa neštítila v šikanovaní pozostalých zájsť ďaleko: „Bola taká kritická situácia, po poprave otca prišli tajní za mamou, aby nás dvoch chlapcov dala do prevýchovy. Do detského domova. To bol teror!“

Na vojne len s krompáčom a lopatou

Po skončení meštianskej školy chcel ísť Radomír pracovať do Neografie, lebo ho bavilo písať a kresliť, ale vzhľadom na okolnosti ho nezamestnali. Z úradu práce mu ponúkli, že pôjde robiť do ZŤS Martin ako učeň za zlievača alebo do Trnavy za sústružníka: „Po dohode s mamou a s rodinou, ktorá bola s nami, som ostal tu v Martine, ale zo zdravotných dôvodov mi to nevyhovovalo, tak som Strojárne opustil.“ Ako 18-ročný nastúpil ako pomocná sila do podniku FERONA, kde sa skladovalo železo a skrutky. Tu sa však dlho nezdržal, lebo v roku 1954 musel ísť na odvod a nastúpil na vojenskú základnú službu: „Pýtali sa ma, kde chcem ísť, k akej zbrani. Otec išiel k delostrelectvu, tak pôjdem aj ja. Až keď prišiel povolávací lístok, že už treba nastúpiť, tak sme boli sústredení na jednom dvore v Martine asi 150 chlapcov odtiaľto. Nikto nevedel, kam ideme a kde sme zaradení. Naložili nás do vlaku na martinskej stanici a v Žiline bola prestávka. Tam nás podelili: tí pôjdu tam, druhí tam. A my sme sa pýtali mazákov, ktorí boli ako kontrola pri nás, že kam ideme. Každý len pokrčil plecami. No a naložili nás do nákladných vagónov, dobytčích by som povedal, tam boli lavice a jedna zástavka bola v Pardubiciach a druhá v Prahe. A potom nás zase vyložili, kázali vystúpiť z vlaku a ešte ďalej že ideme. Potom som zbadal tabuľku Děčín, reku no nazdar, ja som ani nevedel, že Děčín existuje. A tam sme skončili.“

Tam sa dozvedel, že k delostrelectvu sa rozhodne nedostal. Boli to pracovné Technické prápory, ktoré boli pokračovaním Pomocných technických práporov (PTP). Podľa spomienok Radomíra, ktorý si tu v rokoch 1955 – 1957 odkrútil celú dvojročnú vojenskú prezenčnú službu, ich však stále volali „pétepáci“ a aj ich zbrane boli krompáč a lopata. Len podmienky tu neboli predsa také strašné ako v pôvodných PTP: „Pracovali sme tam ako murári a tesári, takéto veci a nejaká korunka bola. Poznal som Prahu, lebo rok som žil v Prahe. Ale ten teror – tak by som to nazval – pokračoval aj doma potom, keď som sa vrátil z vojny domov.“

Celej rodine sa naďalej žilo veľmi ťažko. Nikto zo súrodencov nemohol študovať a mali problémy so zamestnaním. Radomírovi sa podarilo spraviť večernú priemyslovku, kam ho so šťastím prijali, lebo manžel jeho sestry tam učil: „Jemu môžem ďakovať, že som sa dostal aspoň do prvých dvoch ročníkov. Ale potom hovorí: ,Dobre, keď si to začal, tak to už dokonči, budeš mať maturitu, to máš úplné stredoškolské vzdelanie.‘ Tak som sa dal presvedčiť a v šesťdesiatom roku som maturoval, už ako starý chlap.“ V roku 1965 sa zamestnal v martinských ZŤS, opäť so šťastím a vďaka otcovmu bývalému partizánskemu druhovi a spolupracovníkovi Alojzovi Ritnošíkovi, ktorého manželka tam robila na evidencii návštev: „Chodil som tam možno každý druhý mesiac opýtať sa čo so žiadosťou, že či ma prijmú, alebo nie. Ale samozrejme, stále nemali miesto. Tak potom tá pani Ritnošíková mi hovorí: ,Pán Žingor, čo sem chodíte?‘ Hovorím: ,Chcem ísť robiť a nechcú ma zobrať.‘ No a ona hovorí: ,Ja poviem manželovi.‘ To bol tiež bývalý partizán a dobrý spolupracovník s otcom cez vojnu aj neskôr. A o týždeň, možno o dva som dostal papier, že môžem nastúpiť. Tak som sa dostal do Strojární, za to môžem ďakovať jemu.“

Stále však boli aj ďalšie všemožné obmedzenia: „Ja som nemohol dostať pas, nemohol som si kúpiť zbraň, aj keď som mal urobené poľovnícke skúšky, to boli takéto obmedzenia. To bolo strašné! Samé – nie, nie, nie!“

Občianska rehabilitácia otca a angažmán v politike

V pamäti Radomírovi utkvel najmä rok 1968, keď sa cítil konečne slobodnejšie. Dokonca sa objavil aj pokus o rehabilitáciu jeho otca. Otcov spolubojovník Ritnošík ich vyzýval, aby písali na úrady, že všetko bolo vykonštruované. Nakoniec aj došlo k čiastočnej rehabilitácii. Dlho to však nevydržalo a obdobie tzv. Pražskej jari ukončil príchod vojsk Varšavskej zmluvy: „Demonštrácie boli, heslá sa písali na Biľaka a na tých starých komunistov, ktorí toto zapríčinili a povolali tých našich ‚bratov‘ Rusov a ostatné spojenecké vojská do našej republiky. Samozrejme, ja som bol jeden z tých aktívnejších, išiel som pomôcť aj s celou partiou prilepiť plagát a samozrejme ma odfotili. A už bol oheň na streche. Potom boli tie previerky, ktoré trvali možno 3 roky, tak ma zavolal vedúci, že čo teraz. Ja hovorím: ,Bol som to prilepiť, no a čo som spravil? Nikomu nič! Takisto ako predtým sme nespravili nikomu nič, ani otec!‘ Hovorí mi ten vedúci: ,Dobre, tak budeš mať trest, nesmieš prísť do styku so špeciálnou výrobou a máš zastavený platový postup.‘“

Takto prežil celé dlhé obdobie normalizácie. Až prišiel rok 1989 a Nežná revolúcia. Do udalostí sa zapojil aj Radomír, ktorého oslovila miestna organizácia Verejnosti proti násiliu (VPN), aby s nimi spolupracoval a kandidoval v pripravovaných voľbách. Nechcelo sa mu do toho, ako priznáva, o politike veľa nevedel, ale nakoniec sa odhodlal aj kvôli odkazu svojho otca, ktorý mal jasné politické stanovisko a nebál sa ho vyjadriť aj za cenu straty svojho života. V prvých slobodných voľbách 8. – 9. júna 1990 ho zvolili do Slovenskej národnej rady ako jediného z Martina. Bol aj predsedom parlamentného výboru pre obchod a služby. Neskôr bol zvolený do NR SR aj v roku 1992, už za Hnutie za demokratické strany (HZDS) a ako priznáva, osoba Vladimíra Mečiara ako na mnoho, podobne ako na jeho spolupracovníkov a voličov, zapôsobila: „Ja som si v tých začiatkoch myslel, že ten človek hovorí pravdu, chce dobré veci presadzovať, ale postupne, ako sa bližšie zoznamujete so situáciou, vysvitlo, že on chce o všetkom rozhodovať sám, on všetko musel riadiť – vojsko, ekonomiku, financovanie, zásobovanie, vlastne všetko. On musel povedať: ,Takto to bude!‘ Tak som bol sklamaný z toho všetkého.“

Pamätá si aj na osobnú skúsenosť s Vladimírom Mečiarom, ktorý mal pred predčasnými voľbami v roku 1994 rozhovory so svojimi kandidátmi na poslanca: „Mne hovorí: ‚Tak dobre, tak to máme 32. miesto.‘ Že či to beriem. Ja hovorím: ‚Pán Mečiar, ja krovie robiť nikomu nebudem.‘ Poďakoval som sa, odmietol som kandidovať a samozrejme boli potom problémy, ako to Mečiar vedel robiť.“

Po roku 1989 došlo k plnej rehabilitácii Viliam Žingora, ktorý bol in memoriam vymenovaný za generálmajora. Radomír to oceňuje, ale dodáva, že k tomu došlo skoro po polstoročí a mnohí, hlavne mladí ľudia, už ani netušia, o čo išlo. Navyše zodpovední za tieto vykonštruované procesy sa spravodlivosti vyhli. V súčasnosti žije život aktívneho dôchodcu, je oblastným predsedom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a zúčastňuje sa na ich činnosti a rôznych spomienkových akciách. Ako sám vraví, robí to hlavne kvôli odkazu svojho otca. Bol by veľmi rád, keby jeho život a skutky neupadli do zabudnutia.

[1] UHRIN, Martin a kol. II. Slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2009, s. 57.

[2] UHRIN, Martin a kol. II. Slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2009, s. 146 – 147.

[3] UHRIN, Martin a kol. II. Slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2009, s. 166.