Mykola Mušinka

“I had an absolute prohibition of publishing; nobody was allowed to employ me, neither in education, nor in the editorial offices, anywhere. Only in the R - worker - category (R – stands for robotník in Slovak – ed. note). In my village they just launched an agricultural cooperative (JRD), so I volunteered there for feeding cattle. I milked cows during the whole winter. Then they needed a cattle herdsman, so I asked my father, 'What if I signed up for a herdsman?' I was already a Candidate of Sciences and a Doctor of Philosophy. 'Would you be ashamed of me?' 'Why? Because of having a job? I would be ashamed, if you were a thief,' said my father, and so I went to sign up. I worked there for five years. I lived in a hut where my friends from Prague visited me. I had correspondence from my herdsman´s hut with the whole world! However, the State Security couldn´t monitor me there, and thus the District Party Committee officially forbade me to graze cattle. So I enrolled in a stoker course.”

„Keby som ostal na fakulte a chcel uverejniť jeden riadok v zahraničí, musel by som podať žiadosť na zahraničné oddelenie, oni by museli dať súhlas, a tak by som mohol niečo v zahraničí uverejniť. Inak by ma súdili za porušenie pracovnej disciplíny. Malo to logiku. Štát ťa platí za vedeckú prácu, tak ty tu vedeckú prácu musíš odovzdať štátu. A štát má rozhodovať, či ju môžeš uverejniť v zahraničí, alebo nie. Ale keď som bol robotník a štát ma platil za to, že som pásol dobytok a že som kúril, tak keď som uverejnil monografiu v Paríži, nemohli ma súdiť, lebo som neporušil pracovnú disciplínu."

„To boli päťdesiate roky, ešte som bifľoval ruštinu, v škole samé uhoľné prázdniny, chrípkové prázdniny, takže väčšinou sme boli doma, na dedine. Doma elektrina ešte nebola, pri lampe som čítal ženám, susedám na priadke. Ony mi vravia: ,Prečítaj nám z tých kníh, čo ťa v škole učia.‛ Tak som im čítal Puškina – strašne som mal rád Puškina, niektoré pasáže som vedel spamäti – nerozumeli! Tak som im prečítal Ševčenka - poému Katarína. A ony začali plakať! Na druhý deň prišlo na priadky ešte viac žien. ,Mykolajko, prečitaj nam po našomu!‛ Ukrajinčine rozumeli. Tak aký som ja doparoma Rus, keď ruštine moja mamička nerozumie a keď čítam Ševčenka, tak plače? Ju to dojalo! Tak som prešiel z ruštiny na ukrajinčinu a maturoval som už z ukrajinčiny."

"Vo Volyni som si dával sakramentský pozor, aby som sa do niečoho nezaplietol. Nikto mi neveril, že som tam prišiel zapisovať folklór! Oni všetci sa chceli vrátiť späť, aj na druhý deň! Tam sa totiž ocitli v strašných podmienkach, opustené české domy už boli obsadené osadníkmi z východu, straníckymi funkcionármi a Lemkami z Poľska, pre našich ľudí neostalo takmer nič. Keď ostal nejaký dom, bol bez okien a dverí a dali doňho aj päť rodín. Strašne boli sklamaní. V roku 1947 bol na Ukrajine hladomor, ľudia umierali a oni do takýchto podmienok prišli. Keď som išiel na Vianoce domov na dovolenku, informoval som docenta Kapišovského, predsedu Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich: ,Tam sú naši ľudia, už sú tam od 47. roku, teraz je rok 65 a ešte nikto u nich nebol, nedostávajú našu tlač, nemajú absolútne nič! Prečo by tam nemohlo vystúpiť napríklad ukrajinské divadlo z Prešova, alebo iný súbor?‛ Napísal som niekoľko reportáží, U krajanov na Ukrajine sa to volalo, nič ostrého, aby som nepoštval, a tieto články mali obrovský ohlas."