Ján Čarnogurský

„Najskôr treba povedať to, že Komunistická strana ako taká naozaj zanikla. Nebola zakázaná, ale zanikla demokratickými prostriedkami, čiže jednoducho, spoločnosť ju nechcela. Na to nezabúdajme. Áno, zanikla aj tak, že komunisti sa rozbehli do rôznych iných strán, do KDH nie, pretože videli, že komunizmus už skončil. No prosím, opäť, tak to v dejinách chodí, to viedlo k tomu, že ten ďalší vývoj nebol taký skokový. Teraz nemyslím iba v ekonomike, ale najmä, povedzme, vo vnútornej politike, v kultúre a tak ďalej, ako by som si aj ja predstavoval, a prípadne aj želal. No ale predsa nemôžeme očakávať, že bývalí komunisti, ktorých bolo, tuším, okolo štyristotisíc na Slovensku, tak že si budú sypať popol na hlavu a povedia: ,Dobre, my sa už do smrti nebudeme spoločensky angažovať.‘“ To sa nedá očakávať. No tak vstúpili do iných strán, prispôsobili sa trhovým podmienkam. Boli to často schopní ľudia, pretože fakt je, že viacerí za komunizmu teda vstúpili do strany práve preto, aby mohli rozvíjať svoj talent v komunistických podmienkach. Tak to chodí.“

„Charta 77, tak niekedy od polovice 80. rokov poriadala stretnutia rôznych opozičných skupín - Zelených a tých Českých detí, alebo ako sa to nazývalo a, samozrejme, zo Slovenska, teda nie iba chartistov, ktorých bolo zopár, ale [stretnutí sa zúčastňovala] najmä kresťanská opozícia. Takže ja som chodil spravidla z Bratislavy a potom som, samozrejme, informoval všetky. No ale párkrát nás Štátna bezpečnosť zachytila, aj zadržala a boli sme tam na polícii. No ale tak to išlo, až potom už došla trpezlivosť Štátnej bezpečnosti, chodili do podniku do domácich potrieb za mnou a domové prehliadky som mal, tak potom z domácich potrieb ma v podstate vytlačili v roku 1985. Potom som ešte robil nejaký čas v pridruženej výrobe JRD, aj odtiaľ ma vytlačili a od 1. januára 1987 som bol totálne nezamestnaný.“

„Toto som zažil asi tak v roku 1988, keď raz práve pri takom stretnutí opozičného štábu v Prahe nás vybrala polícia. Chvíľu sme posedeli, teda chvíľu nás rozdelila po rôznych policajných staniciach v Prahe, a potom mňa posadili do osobného auta a povedali, že ma odvezú do Bratislavy. Ale odviezli ma nejakých päťdesiat kilometrov za Prahu a tam potom odbočili z cesty. V takom lesíku zastavili, že aby som vystúpil. Tak som myslel, že to môže aj zle skončiť, ale nič. Oni vystúpili, chvíľu postáli mlčky a potom oni nasadli do auta a odišli, a mňa tam nechali. Čiže toto som zažil. Vo väzení opäť ja som už cítil na nich či rešpekt, alebo neistotu minimálne, napríklad, ja som odmietal poskytovať akúkoľvek súčinnosť s vyšetrovateľmi - vypovedať a tak ďalej. A keď mi chceli zobrať odtlačky prstov, tak som zaťal päsť a som povedal, že nie, neotvorím, lebo neposkytujem súčinnosť a už sa mi neodvážili otvoriť nasilu päsť, čo by nepochybne dokázali, keby to boli chceli.“

„Vysporiadavanie sa s komunizmom, povedzme, v justícii, ktorú ako najlepšie poznám, samozrejme, vlastne, však tí istí sudcovia zostali, ale nahradiť ich, na to sme nemali. Keby prišli noví sudcovia, keby sme povedali, že všetkých sudcov dáme preč a prijmeme nových, tak tí noví sudcovia by boli horší ako predošlí, pretože by boli horší právnici. A predsa len, povedzme, vo sfére justície 90% činností spočíva v práve, v znalosti práva a 10% je politicky alebo ideologicky motivovaných. Potom už neskôr ako minister spravodlivosti som mal stretnutia aj s mladými sudcami alebo čakateľmi na sudcov a to bolo už okolo roku 2000, desať rokov po Nežnej revolúcii, ktorí už s komunizmom nič nemali. To boli mladí ľudia, ktorí skončili právnické fakulty v polovici deväťdesiatych rokov. No ale diskusia s nimi, to bola o tom, že či dostanú byty, kedy dostanú byty, aké budú mať platy, či budú môcť ísť teda na ten súd, ktorý chcú a nie na ten súd, na iný súd a podobne. Musím povedať, že som bol veľmi sklamaný. Takže robiť si ilúzie, že nejaké také ráznejšie vysporiadanie sa s komunizmom, že by nejako zásadnejšie zle zmenilo situáciu, o tom pochybujem.“

„Zhodou okolností sa mi to celkom hodilo, lebo už dovtedy som nadviazal spojenie s Antonom Hlinkom z Hlasu Ameriky a zo Slobodnej Európy. On Ferovi Mikloškovi a mne poslal svoje telefónne číslo do Mníchova a žiadosť na nás, aby sme mu telefonovali, keď sa niečo zaujímavé udeje z hľadiska opozičnej činnosti, najmä, samozrejme, kresťanskej na Slovensku. No tak my sme mu telefonovali. Spočiatku buď z môjho domáceho telefónu, nejaký čas som mal telefón a potom mi ho odpojili, alebo z telefónnych búdok z ulice. On to potom vysielal. On to spracoval do rozhlasovej relácie a vysielal to potom naspäť vo svojich reláciách, ktoré boli veľmi populárne. Takže tak sa to vlastne rozšírilo do celej republiky, čo sa udialo, povedzme, v nejakom meste alebo na nejakom súde a podobne.“

„No a teraz, keď ma pustili z väzenia von, čiže to bolo okolo šiestej siedmej, už bolo tma, no tak jedine mal som toľko peňazí na lístok na električku, sadol som na električku a išiel som do Dúbravky domov. A to už boli domy pomaľované, posprejované nápismi, okrem iného: ,Žiadame slobodné voľby‘. Čiže keď ma pred troma mesiacmi zatvárali, tak požiadavka slobodných volieb bola jedným z bodov obvinenia a teraz, keď ma púšťali, tak požiadavka slobodných volieb bola nasprejovaná pomaly na každom druhom dome. Takže to už hovorilo, že ako tá parabola zrýchlila svoj ohyb. Prišiel som domov, no moja žena bola zhodou okolností v Prahe. Ona sledovala udalosti, akože režim sa rúcal, ale nič - ja som zostával v base, tak išla do Prahy žiadať vedúcich Charty a vedúcich demonštrácií, aby žiadali moje oslobodenie, lebo že ja som stále v base. No ale deti boli doma, tak došiel som domov, televízor bol zapnutý a tam bola už beseda, diskusia v televíznom štúdiu, a účastníkom diskusie bol Miroslav Kusý, ktorý bol zatknutý v auguste spolu so mnou. Čiže aj to bol znak, že sa menia časy. No moja žena sa potom nejako nad ránom vrátila. Čiže mňa pustili v sobotu, ale v nedeľu už som prehovoril na námestí SNP, pretože na námestí SNP každý deň vtedy boli manifestácie.“

„Treba povedať, že neskôr mi generál Lorinc povedal, že som bol zavretý najmä preto, že bol odpočutý jeden náš rozhovor, keď sme sa Fero Mikloško, ja, Václav Malý, dnešný pražský biskup, a Václav Benda rozprávali niekedy z jari 1989 o tom, že vtedy sa už vedelo, že beatifikačný proces svätej Anežky či blahoslavenej Anežky, že sa priaznivo skončí, to znamená, že bude vyhlásená za blahoslavenú a to znamená, že bude samozrejme cirkevná slávnosť z toho titulu. A keďže sa nepredpokladalo, nikoho by ani vo sne nenapadlo, že režim umožní nejaké masové cesty do Vatikánu pri tejto príležitosti, tak sme predpokladali, že to bude v Prahe v Chráme svätého Víta. A vtedy som ja mal povedať, že na tú oslavu teda privedieme s Ferom, my sme sa cítili geroji, aspoň desaťtisíc Slovákov a že tam teda urobíme rošambó v Prahe na Hradčanoch. No a to vraj veľmi vystrašilo ŠtB, lebo to už bolo po Sviečkovej manifestácii a plus, že v Prahe boli dve miesta, ktoré boli tabu a to bolo okolie budovy Ústredného výboru Komunistickej strany a Hradčany ako sídlo prezidenta. A tam na Hradčanoch sme práve chceli urobiť niečo takéto a oni mali, myslím, že najmä po Sviečkovej manifestácii a po petičnej akcii katolíkov si ŠtB nevedela zadefinovať veriacich. Nevedeli, čo to je, čoho sú schopní, ako rozmýšľajú a tak. A preto bola prestrašená. No a tak vraj ma preto zatkli, lebo proste tomuto chceli predísť.“

„Desiateho sme prišli teda na Hradčany. Tam nás Gustáv Husák menoval, no a to je tá vec, na čo sa ma už viackrát novinári pýtali, že ako keď som prišiel na rad ja, tak ma menoval a hneď sa aj skladal sľub, to už presne neviem, no on mi povedal, Gustáv Husák: ,Ja som ťa nedal zavrieť.‘ No a som, no v poriadku. V poriadku je aj to, že mi tykal. Starší právnici, teda je tradícia, že tykajú mladším právnikom, takže on ako starší právnik, že mi tykal, to som bral ako profesný zvyk, teda profesný zákon nepísaný. No, potom sme si štrngli a my sme vyšli na balkón a to bolo na treťom nádvorí Pražského hradu. Dole boli stovky ľudí, ktorí nás pozdravovali a veľká sláva a tak ďalej, a to som si až neskôr teda zistil, konštatoval, že to vyjdenie na balkón a zdravenie sa s Pražanmi, to bol vrchol prednovembrového vývoja.“

„Režim se zhroutil snadno. Je známo, že Václav Havel předem rokoval s ministrem obrany Vackem, aby armáda nezasahovala, a Lidové milice byly zrušeny už předtím. V diskuzích se o listopadu 1989 mluví jako o nějakém hrdinském kousku Čechů a Slováků. Ale uvědomme si, že 17. listopadu už všechny okolní státy nebyly v pravém smyslu komunistické. V Berlíně padla berlínská zeď a bylo jasné, že Německá demokratická republika se zhroutí a Německo se spojí, v Polsku byla nekomunistická vláda Tadeusze Mazowieckého, v Sovětském svazu byl Gorbačov a perestrojka, Maďarsko už pouštělo východní Němce přes své hranice do Rakouska, respektive do západního Německa, a už jen Československo bylo strnulým komunistickým státem. A nikdo v Československu nebyl ochotný za komunismus bojovat.“

„Měli jsme dohromady čtyři domovní prohlídky. Ale protože už můj otec byl objektem zájmu státní bezpečnosti, byl jsem na to svým způsobem zvyklý. A bylo to trošku i dobrodružství. Nejdřív mě měla StB zaškatulkovaného jako aktivistu tajné církve. Ale mě víc zajímala politika než jen specificky tajná církev. Když u někoho z tajné církve dělali domovní prohlídku, přišel za mnou a já mu pomáhal, dokud bylo třeba. A když to skončilo, skončilo to i pro mě a naše cesty se rozešly. Nicméně vedli mě jako aktivistu tajné církve. Jednou jsme měli domovní prohlídku a v bytě jsme měli takový malý betlém, co se dává pod vánoční stromeček, jednu sadu. Našli ho založený někde ve skříni. Jeden estébák hned volal ostatní, fotili to a měli radost, že konečně našli něco, co mě usvědčuje, že jsem tajná církev.“

„Formálně to bylo trochu komplikované. Justice za komunistického Československa nebyla společná, československá. Byla česká a slovenská, s výjimkou Nejvyššího soudu, ale ten byl jen na určité případy. Jako advokát jsem ale mohl obhajovat v celé republice. To znamená, že když se mnou měly problémy české soudy, znojemský a brněnský, neměly jak to formálně dopravit na Slovensko. Jedině přes komunistickou stranu, která jediná překlenovala českou a slovenskou justici. Takže tehdejší předseda Krajského soudu Brno napsal nejdřív na české Ministerstvo spravedlnosti, to potom na sekretariát ÚV KSČ, sekretariát na slovenskou advokacii – a pak to došlo až k nám a byl jsem ze dne na den propuštěn.“

„Chartu jsem nepodepsal, nejdřív z taktických důvodů – kdybych v roce 1977 podepsal, za jeden podpis by mě vyhodili z advokacie a nemohl bych obhajovat a zastupovat všechny ty lidi. A později, když už jsem byl stejně vyhozený z advokacie, už bylo víc opozičních organizací. A zejména na Slovensku bylo těžiště opoziční činnosti vůči komunismu v tajné církvi a samizdatu – a já se angažoval tam. Protože opoziční činnost proti autoritativnímu režimu se musí opírat o nejhlubší a nejpevnější základy dané společnosti. V Čechách to byla liberálně-občanská (ale i křesťanská, ostatně většina chartistů byli také křesťané) linie. Na Slovensku to byla tajná církev. Když jsem chtěl být účinně opoziční, musel jsem pracovat v těchto strukturách a ne v Chartě, která měla těžiště v Čechách. Koneckonců Svíčková manifestace v 1988 byla první masová pouliční demonstrace v normalizovaném Československu a tu jsme zorganizovali právě za pomoci tajné církve. Je třeba vycházet z konkrétních tradic a daností společnosti.“

„Když jsem v rozhovorech s otcem zjišťoval, jak probíhaly události během Slovenského štátu i později, uvědomil jsem si, že chci mít povolání, které by mi umožňovalo bránit se – nebo útočit, jak se to vezme. Zkrátka abych nebyl bezbranný vůči systému, který mě bude obklopovat. A na to je nejlepší právo.“