Alexander Gordon

„V roku 1936 som išiel do Prahy na Karlovu univerzitu. Takže som domov prišiel len občas na prázdniny. Ale tak jednak už sa vedelo, prišli sem-tam nejakí z Nemecka utečenci, ktorí sa hlásili u nás a už sme vedeli, čo sa robí. No a ja osobne som bol v Prahe, keď Nemci obsadili Prahu. Tak som bol študent Karlovej univerzity. Ale keďže som bol Slovák, tak ma na univerzite škrtli, že musím ísť na Slovensko. Prišiel som do Bratislavy a chcel som sa zapísať, lebo som už bol absolvent medicíny, tak aby som mohol skúšky robiť. Tak v Bratislave ma neprijali, lebo som bol Žid. Takže som potom bol ešte v tridsiatom deviatom do jari, do leta bol v Prahe, potom som sa vrátil domov a doma to už vrelo.“

„Doktor Pelach bol šéflekár toho celého podniku, ja som bol pridelený lekár, tak brali sme ošetrovňu a čo všetko, vojaci celý materiál a všetko sme vyniesli na Chopok. Na Chopku, tam sme teda boli na jednej takej stráni zakopaní. No občas nás Nemci ostreľovali. Chodili sme s veliteľom, veliteľ sám nechodil. Vždy si vzal lekára so sebou, že kde sú tie všelijaké jednotky kontroloval. Ja som ešte vtedy z toho Chopku zišiel dole do Mikuláša do toho lesa, kde boli rodičia, tam som sa s nimi ešte rozlúčil. Som im povedal, že Nemci idú za nami aj nás už rozprášili. A my sme sa už chystali, že niekam pôjdeme sa no a tak, tak som bol tam poslednýkrát s nimi.“

„Horšie to bolo už potom v Zohore. Tam sme museli ťažko pracovať, tam bola predpísaná norma, lebo na tom zarábalo vojsko. Teda vojsko, určitý veliteľský štáb, ktorý mal na starosti šiesty prápor. A ten kanál, ktorý sme kopali, že, tak bol predpísaný päť kubíkov, podľa toho, či bol mäkký, či bol tvrdý. A mali sme dozorcu Zohorčana, ten bol taký veľmi nepríjemný. Ten sa nám vyhrážal, že keď nedodržíme, tak tam stoja vagóny; a tam stáli tie vagóny, no a že ideme do transportu. A to bolo to nebezpečie. A my sme, samozrejme, poctivo pracovali, dostali sme jesť, by som povedal, takú vojenskú stravu. Ale vždy to nikdy sme nevedeli, kedy nás odsunú. Kedy na veliteľstve sa im to pozdá alebo na veliteľstve Nemci pritlačia, alebo čo ja už neviem, že nás odsunú.“

„Tak som dostal pištoľ a vedel som, ako nabiť a keď sme odišli z letiska, tak aj pušku som mal. Raz mi to niekto ukázal ako to je a potom v Poprade sme boli tam na nádraží, tam nás bombardovali Nemci a, povedzme, my sme nemali taký priamy styk. Až na to, keď sme boli už hore v tých horách, tak občas, keď Nemci zbadali, že my sme tam. A ja som sa raz išiel do potoka umývať, sme boli navrchu v stráni tak zakopaní a som sa išiel dole do potoka umyť. A tu museli [to] zbadať a pustili paľbu. Samozrejme, že tam sa nikomu nič nestalo, lebo to bola taká neurčitá [streľba], nevedeli presne, kde to je.“

„To bolo to, že okolité obyvateľstvo sa k nám chovalo dobre, viete, to bolo veľmi dobre. Na druhej strane všetci mali strach, že nás odtransportujú. V tom sme my vždy žili v tom strachu. A jednak sme boli mladí, tak nám to tak nevadilo, sme sa naučili robiť. Veď čo, to som vykopal päť kubíkov vtedy, čo som pred tým nerobil, ale som sa to naučil, hej. Som mal mozole, som mal silu. Takže a to bolo ojedinelé to, že ten predák nás vždy strašil s tým: „Na vás len gestapo, to tak nás vždy...“ Ináč hovorím, že niekedy sa to zdalo, že tam žijeme veľmi ako dobre, lebo sme si spravili sami takýto poriadok, tí nás nechali, radšej hľadeli, že sme pracovali a ostatné ich nezaujímalo.“