Mykola Mušinka

„V Kyjeve v tom čase nebolo počuť ukrajinského slova. Všetko iba rusky, všade, kam človek prišiel, iba ruština. Ja som provokatér, povedal som si, na Ukrajine po rusky neprehovorím! Vždy som hovoril iba ukrajinsky. Tak som vzbudil pozornosť aj u ukrajinských disidentov. V roku 1965 to už v Československu vrelo, zrušila sa cenzúra, tak som im o tom hovoril. A tam vychádzal samizdat, ja som ho pašoval do Prešova, odkiaľ sa to dostávalo na západ. Fungovalo to veľmi dobre, ale v 65. roku ma prichytili."

„Mal som absolútny zákaz publikačnej činnosti, nikto ma nesmel zamestnať, ani v školstve, ani v redakciách, no nikde. Iba v kategórii R – robotník. V mojej dedine práve založili Jednotné roľnícke družstvo, tak som sa tam prihlásil za kŕmiča dobytka. Celú zimu som dojil kravy. Potom hľadali pastiera hovädzieho dobytka. Tak som sa otca spýtal: ,Čo keby som sa prihlásil za pastiera?‛ Už som bol kandidát vied a doktor filozofie. ,Nehanbili by ste sa za mňa?‛ ,Prečo? Za robotu? Ja by som sa hanbil, keby si bol zlodej,‛ povedal mi otec, tak som sa prihlásil. Päť rokov som tam pracoval. Býval som v kolibe, kam za mnou chodili kamaráti z Prahy, s celým svetom som korešpondoval z tej svojej koliby! Štátna bezpečnosť ma ale nemohla sledovať, tak Okresný výbor strany mi úradne zakázal pásť dobytok. Tak som si urobil kuričský kurz."

„To boli päťdesiate roky, ešte som bifľoval ruštinu, v škole samé uhoľné prázdniny, chrípkové prázdniny, takže väčšinou sme boli doma, na dedine. Doma elektrina ešte nebola, pri lampe som čítal ženám, susedám na priadke. Ony mi vravia: ,Prečítaj nám z tých kníh, čo ťa v škole učia.‛ Tak som im čítal Puškina – strašne som mal rád Puškina, niektoré pasáže som vedel spamäti – nerozumeli! Tak som im prečítal Ševčenka - poému Katarína. A ony začali plakať! Na druhý deň prišlo na priadky ešte viac žien. ,Mykolajko, prečitaj nam po našomu!‛ Ukrajinčine rozumeli. Tak aký som ja doparoma Rus, keď ruštine moja mamička nerozumie a keď čítam Ševčenka, tak plače? Ju to dojalo! Tak som prešiel z ruštiny na ukrajinčinu a maturoval som už z ukrajinčiny."

„Keby som ostal na fakulte a chcel uverejniť jeden riadok v zahraničí, musel by som podať žiadosť na zahraničné oddelenie, oni by museli dať súhlas, a tak by som mohol niečo v zahraničí uverejniť. Inak by ma súdili za porušenie pracovnej disciplíny. Malo to logiku. Štát ťa platí za vedeckú prácu, tak ty tu vedeckú prácu musíš odovzdať štátu. A štát má rozhodovať, či ju môžeš uverejniť v zahraničí, alebo nie. Ale keď som bol robotník a štát ma platil za to, že som pásol dobytok a že som kúril, tak keď som uverejnil monografiu v Paríži, nemohli ma súdiť, lebo som neporušil pracovnú disciplínu."