Лариса Одаренко Larisa Odarenko

* 1977

  • „Mesto bolo prázdne. Človek sa cítil ako... Viete, bolo to ako z hororu. Na jednej strane, keď sme išli, všetko len pučalo; ako teraz, kvety, listy... Veľké ticho, počuješ, že tu nie sú žiadne bežné zvuky mesta, pretože v našom meste ich je zvyčajne veľa, sme priemyselné mesto, je tu veľa rôznych zvukov, a tu bolo len ticho, úplné ticho. Z hľadiska pocitov to bolo niečo neskutočné. Na jednej strane veľmi ticho, príroda, žiadny smog, čistý vzduch, veľmi čistý vzduch ako na západnej Ukrajine, akoby ste boli v lese, veľmi čistý vzduch. Ale chápete, že tu nie sú žiadni ľudia. Žiadne autá. Ak nejaké auto prešlo, bolo to „žiguli“, staré staré auto, alebo ešte niečo vzácnejšie. Ľudia sa totiž báli, že im auto zoberú. Aj naše auto stálo, už sme na ňom nejazdili. To uvedomenie si bolo veľmi strašné, veľmi hrozné, ale paralelne s tým bolo niečo v tom, že sme si uvedomili, že to je vlastne dobré pre prírodu. Začala sa uvoľňovať. Pretože zvyčajne, keď fungovalo veľa fabrík, tak to nebolo dobré pre prírodu. Takže to bola akási kombinácia: na jednej strane bolo čisto a ticho, a na druhej strane si človek uvedomil, že mesto vymiera; mesto duchov. To už bol asi máj. Máj alebo jún.“

  • „Klub ‚Paní‘, mali sme klenotnícku službu, myslím, že Europe Plus, už si to nepamätám. Začali sme..., mali sme „Miss Donbas“, súťaž krásy. Na tej poslednej, tretej, som sa zúčastnila. A potom si dievčatá uvedomili, že sa potrebujú socializovať. Tak sa spojili a založili organizáciu. Najprv to bolo čisto pre nás, pre dievčatá: stretávať sa, o niečom sa rozprávať, riešiť nejaké otázky, možno naliehavé, ale také, ktoré sa týkali nás samých. Potom sa to nejako začalo rozrastať, bolo to asi v deviatom alebo desiatom ročníku, začala sa objavovať potreba nejakej spoločenskej realizácie, tak sme začali robiť nejaké veci, ktoré sa týkali detí. Zameranie sa trochu posunulo smerom von. Z čisto vnútorného, môjho, sa zameranie trochu posunulo na niečo všeobecnejšie. A po roku 2014 sa zameranie definitívne presunulo na robenie spoločensky užitočných vecí. Klub podnikateľov… <…> Aj on sa spočiatku stretával skôr preto, aby riešil nejaké osobné záležitosti, len aby sa porozprávať o obchode, o nejakých problémoch. Potom sa pozornosť presunula aj na niečo spoločenskejšie. A keď v roku 2014, po oslobodení Kramatorska..., určite sa začali prvé kroky nejakých sociálnych <...> projektov týchto dvoch organizácií. Mám na mysli nejaké aktivity v meste, do ktorých sa zapojili úrady. <...> A určite to súviselo aj so zakorenením vlasteneckých vecí v meste.“

  • „Otec mal príbeh. Mal možno päť alebo šesť rokov. Jeho otec v tom čase nežil s mamou, odišiel slúžiť do Moldavska a nejako tam zostal. Neskôr sa vrátil, ale v tom čase s nimi nebol. Moja babka pracovala v továrni a ešte..., mala aj živnosť... Šila veci: šila pre seba a šila aj pre iných ľudí, aby ich predávali. Ale peňazí aj tak nebolo dosť. A jedného dňa išli spolu a on niečo videl: stará pani predávala hrozno, no, také malé, modré, no, také najobyčajnejšie. A on požiadal svoju matku, aby mu ich kúpila, ale ona mu ich nemohla kúpiť. Povedala, že nie, že nemá peniaze. Som si istá, že to bol preňho dôvod na celý život; bol to dôvod vtedy, že nechcel byť od nikoho závislý, aby mohol jesť, čo chce, najmä ovocie, to miloval. A začal si všetko pestovať sám. <...> Takže máme veľa rôznych stromov, rôzne ovocie, rôzne bobule.“

  • „Mám takú podnikateľskú dušu a rozmýšľala som, kde sa to vo mne berie. Našla som ju v línii môjho otca aj mojej matky. Praprababička mojej mamy bola obchodníčka, <...> mali obchod a predávali železiarske výrobky, mali manufaktúru. A keď... <...> po revolúcii ich rozkulačili, zobrali..., mali dokonca dva obchody, zobrali im dva obchody a nechali im kus, nejakú časť domu. A ukázalo sa, že moja <...> prababka...; boľševici ju zobrali, držali ju <...> ako v kôlni a nedávali jej jesť, respektíve kŕmili ju len solenými sleďmi a nedávali jej piť, aby povedala, kde je striebro. <...> Akoby v rodine boli nejaké peniaze, aby im o nich povedala. Keď ju prepustili, prababka [jej matka] ju poslala <...> do Brjanskej oblasti, do lesov. <...> No a tam sa vydala a porodila už moju babičku. Potom moja babička prišla sem na Ukrajinu počas vojnových rokov, už bola vydatá. <...> Moja mama sa tu už narodila. Hoci jej otec, ten bol tiež veľmi pracovitý, mal kováčsku dielňu v dedine, bol poddôstojník, boli gramotní. A moja babka bola vychovaná, no, dosť... [vzdelaná], <...> a zaujímala sa o hudbu, zaujímala sa o rôzne vedy. A v otcovej línii, to bol pradedo... Oni mali aj nejakú pôdu, zamestnávali ľudí, boli zamestnávateľmi a aj niečo pestovali. Ale s príchodom sovietskej moci sa aj toto všetko zlikvidovalo. No, som si istý, že práve preto mám také podnikateľské schopnosti. <...> Otec ma od detstva učil pracovať. A tak to všetko prešlo do môjho vlastného podnikania.“

  • „Keď sme odchádzali, pretože máme vlastné produkty, mali sme ešte nejaké kvety. <...> Zavreli sme salón a predavačka zostala na kvetinovom trhu. Naložili sme jej tovar, ktorý nám zostal. Rýchlo všetko predala a povedala: „Potrebujem ešte.“ V skleníkoch bolo všetko a žena, ktorá nám pomáha v skleníkoch, zostala v meste, neodišla. Tak prišiel môj muž z Karpát a dal jej kľúče. No a z nejakého dôvodu sme odišli bez toho, aby sme jej nechali kľúče. Tak ona tam potom išla, o všetko sa postarala, niečo narezala, odviezla... Takže ona zarobila, to dievča, čo predávalo tiež zarobilo a my sme z toho niečo mali. Takže bolo z čoho žiť, povedzme to tak. <...> To bolo v apríli, asi druhý alebo tretí aprílový týždeň. A už v máji naša zamestnankyňa, ktorá predávala kvety, povedala: „Poďme si zobrať kvety z dovozu, no, daj mi ešte nejaké, lebo už ich veľa nemáme. Len som zavolal svojim dodávateľom, a tí boli z Charkova, a aj oni išli von. Tak sme prišli z Karpát do Kropyvnyckého, kde vtedy sídlili, kúpili sme od nich kvety a doviezli sme ich do Kramatorska. Boli sme tam tri dni, narýchlo, veľmi rýchlo sme všetko urobili, lebo toho bolo veľa. Nejaké polievanie, nejaké postrekovanie. A potom sme sa rýchlo vrátili. Prešlo pár týždňov a ona povedala: „Daj mi ešte jednu.“ A my s manželom sme si povedali: „Dobre, musíme ísť a urobiť nejakú prácu. A tak sme sa opäť vydali na cestu cez Ukrajinu. Tam - tu. Prišli sme znova. <...> Bol už koniec mája. Prišli sme do Kramatorska, myslím, že okolo 30. mája. Nie, určite trochu skôr. Zo začiatku si aj môj muž myslel, že všetko rýchlo vybavíme a odídeme. Ale potom sa ukázalo, že nás prišli domov navštíviť aj ďalší naši priatelia, ktorí v tom čase bývali v Dnipre. Raz sme sa tak trochu stretli, posedeli, druhýkrát sme sa stretli... A im sa nechcelo vrátiť do Dnipra, ani nám nie: doma je tak dobre, a tak <...> steny sú teplé... A zostali sme tam, myslím, celý týždeň. A potom, keď sme sa vrátili, sami sme sa rozhodli, že sa určite musíme vrátiť.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Kramatorsk , 11.04.2024

    (audio)
    délka: 01:54:29
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Podnikateľské sklony našla v línii svojho otca aj matky

Larysa Odarenko ve 4. třídě, 1988
Larysa Odarenko ve 4. třídě, 1988
zdroj: archiv pamětníka

Larysa Viktorivna Odarenko je majiteľkou záhradníckeho podniku v Kramatorsku, manažérkou a učiteľkou jógy. Narodila sa 6. januára 1977 v Kramatorsku v inžinierskej rodine. Rodičia sa okrem práce v štátnych podnikoch venovali pestovaním kvetov a zapájali do toho i svoju dcéru. Potom, čo Ukrajina získala nezávislosť, sa kvetiny stali základom rodinného podnikania a rodina otvorila pavilón na kvetinovom trhu. Larysa Odarenko vyštudovala management na Kramatorskom ekonomickom a humanitnom inštitúte. Už na začiatku nultých rokov spoločne s prvým manželom otvorili kvetinárstvo. V roku 2005 sa pripojila k mimovládnej organizácii „Asociácia žien ‚Paní‘“. Ako členka „Asociácie“ a Kramatorského klubu podnikateľov sa 17. apríla 2014 zúčastnila posledného pre- ukrajinského stretnutia v meste. Počas okupácie Kramatorsku ozbrojenci „DLR“ s rodinou odišla, ale o niekoľko mesiacov sa do oslobodeného mesta vrátila. Ako vedúca „Asociácie žien ‚Paní‘“ v rokoch 2018–2020 dozerala na vznik podnikateľského poradenského centra pre ženy, spoločne s Národnou políciou organizovala v Kramatorsku bezpečnostnú kampaň pre ženy s názvom „Slabá neznamená bezmocná“ a ďalšie. So začiatkom totálnej ruskej invázie v roku 2022 Larysa Odarenko s rodinou na niekoľko mesiacov odišla, krátko potom sa ale vrátila do Kramatorsku, kde pokračuje v rozvoji svojho podnikania: kvetinového salónu „Galantus“ a obchodu na kvetinovom trhu.