RNDr., CSc. Ondrej Pöss

* 1950

  • "Tam pomerne veľa ľudí zomrelo. Aj tie zoznamy sa niekde zachovali. No a prišla aj sťažnosť. Ja som vám spomenul, že tam prišla komisia Červeného kríža zo Švajčiarska, ktorá to tam zhodnotila, napísala takú dosť veľkú správu o tom a vtedy sa tá situácia už potom zlepšila. Tak v tých Novákoch boli tam aj mnoho rodín s deťmi, deti mali aj školu. A tam bola možnosť, že tí ľudia, ktorí tam boli internovaní v tábore v Novákoch mohli ísť pracovať k sedliakom z okolitých obcí. Tak toto je prípad mojej mamy, ktorá chodila k jednej rodine. Teda, táto býva teraz v Prievidzi, ale v neďalekom Koši mali hospodárstvo a tam chodila stále pomáhať, a tam v podstate tie podmienky tým pádom už boli také prijateľnejšie. Postupne sa asi aj tá atmosféra, nálada v tábore zlepšovala. Viem, že mnohí boli tak v tom 1947, v 1948, že aj v tom tábore už bola tá disciplína voľnejšia, niekedy ostávali aj vonku, ale, myslím mimo tábora. V štyridsiatom ôsmom, pokiaľ viem, ten tábor sa rozpustil kompletne. Mali tam teda pevnú večierku? Áno, spočiatku to bolo veľmi také prísnejšie, tam bývali hromadne, čo píšu, že mali len nejaké slamené vaky štrožáky a na tom na zemi bývali, že choroby boli časté tam, že pomerne veľa, hlavne starších ľudí tam zomrelo, aj detí viaceré, keď ochoreli. Tam tie zdravotné podmienky v prvých mesiacoch boli veľmi ťažké. Bolo to preplnené, strava bola pomerne nedostatočná. Dá sa povedať, aspoň čo píšu, že dvakrát za deň nejaká riedka polievka, niečo podobné. Takže tie podmienky tam prirodzene neboli dobré vtedy."

  • "Ja sám som v rámci tých dejín vied a techniky zabezpečoval aj tak epizódu – prevoz urny Aurela Stodolu z Zürichu do Liptovského Mikuláša, kde sa narodil. Lebo tam skončila starostlivosť o tieto jeho... a tam som dostal cestu na dvojtýždňový študijný pobyt do Zürichu na Eidgenössische Technische Hochschule priamo z predsedníctva akadémie. Tak to za tú moju angažovanosť v rámci... A robila to Spoločnosť pre dejiny vied a techniky, takže tam do toho ani tak nezasahoval. Tam od neho nebolo treba žiaden súhlas. Ako dieťa ste sa niekedy dostali do zahraničia? Áno, bolo to tak. S mamou. Prvý krát som sa dostal do Rakúska, k tete, maminej sestre v roku 1960. To bola taká situácia vtedy, že v šesťdesiatom roku, mama žiadala o návštevu, to bola týždňová návšteva v Salzburgu. Ale tam bola podmienka taká, že brat musel ostať doma, takže mama zobrala mňa. Tak ja som sa asi vtedy tak viac o tieto veci zaujímal. Brat nemal také záujmy by som povedal nejaké cestovateľské, alebo niečo podobné. Tak ako deti vtedy. Ale skrátka vtedy to bolo rozhodnuté tak, že som išiel s mamou do Rakúska do Salzburgu na týždeň a brat musel ostať doma."

  • "Keď prišla nariadená evakuácia Himmlerom v októbri 1944, tak najprv to boli deti, školáci a ženy, ktorých evakuovali z Handlovej. To bolo v novembri. Tí išli smerom do Sudet. Celé školské triedy. Tak to už mama nechodila do školy, to ich až tak nezastihlo. Ale takisto potom ženy išli pracovať do oblasti severných Čiech. Handlovských baníkov evakuovali tesne pred príchodom frontu, to bol marec 1945. Tí išli do severných Čiech, do oblasti Mostu, Lovka pri Litvínove. Tam tí muži handlovskí pracovali ďalej v baniach. Tí baníci, čo tam boli, tí tam pokračovali. Takže oni evakuovali, dá sa povedať, ešte pred príchodom frontu do Handlovej. A začiatkom apríla 1945 títo handlovskí Nemci, aj moji rodičia už boli evakuovaní do severných Čiech."

  • "Poznám také prípady, že mali možnosť, keď sa vrátili z evakuácie, že ich dom nebol obsadený, tak išli do vlastného domu, ale neboli vlastníkmi, lebo bol ten dom skonfiškovaný. Takže ten dom si potom oni, keď tá možnosť bola mohli odkúpiť. Alebo odkupovali, ako to bolo v našom prípade, my sme bývali v inej časti Handlovej. My sme mali možnosť odkúpiť si ten dom po iných Nemcoch, ktorí sa nevrátili. Váš strýko, ten si zase odkupoval svoj dom? No tak strýko nie, ten sa tam vôbec nedostal. Viete, tam aj tá možnosť odkúpenia domu musela byť. Ten dom bol už obsadený. On sa viac tam nedostal. So strýkom sme bývali ako susedia. Sme boli hneď vedľa. My sme, aj strýko aj ja s mamou sme bývali v dome po iných Nemcoch v inej oblasti Handlovej. Ten jeho pôvodný dom, čo si postavil začiatkom 40. rokov, do toho sa už on nikdy nedostal. Ako to vlastne on pociťoval? No pociťoval to ako krivdu. Viete, on sa chcel do toho domu vrátiť. Mal malé deti tiež, tak celý život spomínal, pokiaľ som s ním hovoril, že to bola nespravodlivosť voči nemu. Že to pociťoval ako krivdu. A keď sa naskytla táto možnosť, tak s rodinou odišiel potom koncom 60. rokov do Nemecka."

  • "Tie formuláre ku sčítaniu obyvateľstva, tie sa zneužívali. Našich židovských spoluobčanov to dramaticky postihlo, aj Nemcov. Na základe toho, ako sa prihlasovali k sčítaniu obyvateľstva, im konfiškovali majetky, alebo boli vysídľovaní. Takže táto obava tu vždy bola. Však voľakedy oni nemohli na verejnosti hovoriť po nemecky, stretávať sa, organizácie vytvárať. Takže obava v nich bola. V sčítaní 1950 bolo 5 100 prihlásených a ŠtB v správach hovorila, že na Slovensku je asi 25-tisíc Nemcov."

  • "Z tej rodiny blízkej som tu na Slovensku už len sám, teraz v tomto čase. Rodina je roztrúsená. Z otcovej strany bratranci moji, tí žijú už v Nemecku. Strýko, ten tu ostal na Slovensku a v ´68. odišiel. Z maminej strany najmladší brat žije vo Fulde, ďalší brat v Schwabmünchene. Sestra, ktorá bola evakuovaná spolu mamou v severných Čechách, to bola Louka pri Litvínove, tí ostali tam v Čechách, Sudetoch, už sa nevrátili, keď vedeli, aká je situácia po vojne. Tí sa v 68. vysťahovali do južného Nemecka. A jedna ešte mamina sestra, tá ostala v Rakúsku, Salzburgu, vzhľadom na to, že tam jej manžel mal nejaké vzdialenejšie príbuzenstvo, ktorí ich krátko po vojne prichýlili a tam sa usadili. Otec pomerne rýchlo zomrel, ja som mal tri mesiace. Tak mama ostala vdova, ona nevedela poriadne po slovensky, ani sa nezamestnala, sa venovala výchove detí. Ešte takého prastrýka opatrovala, on bol slepý, takže on nemohol odísť, oňho sa starala. On mal invalidný dôchodok a mama mala nejaký malý dôchodok, tak z toho sa snažili žiť. Zachovala sa mi korešpondencia, čo písala sestrám, kde opisuje situáciu ako v Handlovej, ako sa jej ťažko prebíja, že je to zložité. No a potom ešte problém bol, že mama ochorela a zomrela v 70. roku, ja som nemal ešte 20 rokov vtedy, takže v podstate som ostal úplne sám."

  • "Po skončení druhej svetovej vojny podobne ako ostatní Nemci oni boli takisto zbavení občianstva na základe prezidentských dekrétov, bola nariadená nútená práca a bol aj skonfiškovaný majetok im. Tak napríklad môj strýko, ten mal novopostavený dom, mladú rodinu mal, v ´43. postavil dom v Handlovej, tam sa nasťahoval a keď sa vrátil z evakuácie v ´45. v lete, ten dom už bol skonfiškovaný, tak už nebol vlastníkom, už bol obsadený. Už sa do svojho domu nikdy už nedostal. Podobne aj rodina mojej mamy takýmto spôsobom sa im dom skonfiškoval a bol obsadený. Aj môj otec, mama, oni ostali v Handlovej po ´46., ale už nie vo vlastných domoch, ale v bytoch po iných. A tieto domy po Nemcoch mali pridelené a neskôr si ich mohli v 50. rokoch odkúpiť. Tam boli tak celkom bizarné situácie, poznám aj ľudí, že mali aj šťastie, že keď sa vrátili z evakuácie po skončení vojny, sa mohli vrátiť do svojho domu, nebol obsadený, ale bol skonfiškovaný, takže oni prišli o vlastníctvo svojho domu a potom v 50. rokoch si museli vlastný dom odkúpiť ešte. Takže mnohí z týchto Nemcov to pociťovali ako krivdu. Strýko, ten, on sa nikdy politicky neangažoval, bol baník, prišiel o dom, ktorý si krvopotne postavil a potom, keď tá možnosť bola, keď prišlo k uvoľneniu koncom 60. rokov, sa s rodinou vysťahoval do Porúria, kde synovia získali v tamojších baniach prácu."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 04.10.2022

    (audio)
    délka: 59:05
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
  • 2

    Bratislava, 26.01.2023

    (audio)
    délka: 01:53:49
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Po maminej smrti som nemal kde bývať a z celej rodiny som tu zostal sám

Ondrej Pöss s mamou Annou Pössovou, rodenou Schusterovou a starším bratom Jánom.
Ondrej Pöss s mamou Annou Pössovou, rodenou Schusterovou a starším bratom Jánom.
zdroj: Archív Ondreja Pössa.

Ondrej Pöss sa narodil do rodiny karpatských Nemcov v roku 1950, kedy už veľká časť jeho príbuzných územie Slovenska opustila kvôli evakuácii karpatských Nemcov. Viacerí prišli o majetky na základe Benešových dekrétov. Krátko po narodení mu zomrel otec, baník, a pre rodinu, ktorá sa nemohla spoľahnúť na pomoc príbuzných, nastali ťažké časy. Hoci jeho predkovia ešte v 14. storočí zakladali obec Handlová, Ondrej na prahu dospelosti zostal sám. Vyštudoval matematiku a fyziku a neskôr sa začal venovať dejinám exaktných vied na Slovensku na Slovenskej akadémii vied. Po Nežnej revolúcii založil Múzeum kultúry karpatských Nemcov na Slovensku a Karpatskonemecký spolok, ktorého je predsedom (2003 - 2008 a od 2013).