Martin Rodan

"Rok 1968 – okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy. To je samozrejme jeden traumatický zážitok pre každého, kto vtedy už bol viac menej dospelý a ja si tiež na to spomínam. Ja som, keď prišla sovietska armáda do Československa, bol práve vo Francii. Chcel som využiť čas liberálny a navštíviť Franciu, ktorej jazyk som študoval a tam 21. augusta 1968, keď som sa mal vrátiť a mal som nakúpený lístok, ktorý som kúpil na Slovensku ešte za československé peniaze, lebo ináč na cestu som dostal nejakých 15 dolárov a to bolo jedno veľké dobrodružstvo ako tam žiť. Na ceste na stanicu Gare de l'Ouest som zahliadol bulvárne noviny, ktoré predávali takí detskí kolportéri pri stanici, a bol tam jeden obrovský titulok: Prague occupée par les Russes et coupée du monde – to znamená, že Praha je okupovaná Ruskom a odrezaná od sveta. Ten vlak v ten deň už nešiel. Potom za pár dní začali chodiť vlaky, ale len po hranice Nemecka, lebo do Československa sa nejakú dobu nedalo vôbec cestovať. Tak ja som nemal východisko, rozhodol som sa, že ostanem v tom Paríži. A musím povedať, že to bolo dosť podobné. Mal som dosť podobné zážitky, teraz sa mi to vracia, ako zažívajú tí Ukrajinci, ukrajinskí utečenci teraz po útoku Ruskej federácie na Ukrajinu."

"Napriek tomu, pretože to bolo považované ako spomienka na holokaust, miestna odbočka zväzu protifašistických bojovníkov zorganizovala tam ceremóniu, a práve môjho otca vybrala, aby tam rečnil a držal tam reč, za ktorú mal potom nepríjemnosti. Okrem neho nik tam nechcel rečniť a vlastne tá pietna slávnosť z veľkej časti bola uskutočnená ako čítanie mien tých žilinských židovských obetí holokaustu, ktorých vtedy prítomní aj väčšinou osobne poznali. Uvediem len, že to písanie mien obetí a čítanie mien obetí, ktoré je dneska na celom svete súčasťou čítania mien obetí počas pamätného dňa holokaustu každý rok, vlastne začalo v Žiline a potom to prebrala Praha a neskôr sa to rozšírilo po celom svete. Môj otec, ako som spomenul, mal s tým dosť veľké nepríjemnosti, aj nás chceli vyhodiť z toho bytu v penzióne. Len sa obával, že ho zatknú, tak vždy v zime v noci v roku 1952/53 chodil spávať v teplých punčochách, lebo povedali, že keď ho prídu zatknúť, tak nenechajú ho obliecť si punčochy teplé a tam v tých väzniciach zrejme bolo dosť chladno. Ale nejak to prešli. Aj pre mňa osobne ako decko boli tie 50. roky ťažké."