Vladimír Strmeň

„Ja keď som prišiel domov, na Richtárovú, v našom dome bol partizánsky štáb, kde mi veliteľ štábu povedal: ,Načo ti je trúba, tu máš flintu, treba bojovať! My sme prišli až spoza Uralu a ty tuto doma budeš sedieť? Ideš s nami bojovať!´ Tak som robil týždeň spojku, to bola spojka medzi Richtárovou, Tureckou, Jelencom a Špaňou Dolinou. A raz tak po týždni ma poslali ako spojku na Španiu Dolinu s depešou, kde mal službu nadporučík Sitár, s ktorým som slúžil vo Zvolene. Ten mi hovorí: ,Počúvaj, ale ty by si mohol s nami bojovať. Čo tam budeš toto robiť, behať po horách ako spojka.´ Hneď ma aj zajali. Druhý vojak išiel s odpoveďou na náš štáb do Richtárovej a ja som dostal výcvik ako strelec ľahkého guľometu a tiež mínerský výcvik. Po ukončení tohto výcviku nás zaradili do jednotky a bojovali sme pri Veľkých Bieliciach a hlavne na Turci.“

„Nemci na nás útočili pancierovými vozidlami typu Hakel. Útočili vo dne, v noci. Vždy v noci, ak niečo buchlo, hrklo, už vyleteli svetlice a už aj útočili na naše pozície. U nás pribúdali mŕtvi, pribúdali ranení, takže nebolo to nič Pán Boh vie čo. Ráno sme nevedeli, či dožijeme večera, a večer sme nevedeli, či dožijeme rána. V noci bol len možný prísun munície, prísun vody, prísun jedla. Nedalo sa cez deň, lebo sme boli takmer v obkľúčení. Ja som bol ranený 14. októbra v odpoludňajších hodinách, keď začali Nemci útok. Začali mínometnou paľbou na naše zákopy. Pred náš zákop padla mína, kde zabila dvoch našich strelcov a štyroch nás ťažko ranila. Mňa zachraňovali súrodenci Krnáčovci, keď pod guľometnou paľbou ma vliekli cez bán na obväzište. Tá hájonka tam ešte aj stojí, kde sme mali obväzište. Mali sme šťastie, že tam práve bola sanitka, ktorá nás previezla do Banskej Bystrice, kde zo mňa črepiny povyberal pán primár Petelen. Operačka šla na štyri zmeny, chodby boli plné ranených, ktorí kričali. Pod oknami operačky bola kopa rúk, nôh v kaluži krvi, ktoré museli odoperovať niektorým bojovníkom, ktorých zo zákopov tam priviezli.“