Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vladimír Strmeň (* 1928)

• narodený 26. augusta 1928 v osade Richtárová neďaleko Starých Hôr

• ako trojročnému mu umrel otec Adolf

• ako sedemročného ho matka dala do výchovy sestrám vincentkám do detského domova v Radvani

• v roku 1942 nastúpil k armádnej hudbe v Banskej Bystrici

• v roku 1944 sa zapojil do bojov SNP, počas ktorých bol ťažko ranený

• v roku 1946 sa zamestnal v železiarňach v Podbrezovej

• v roku 1949 sa oženil a následne sa im s manželkou narodili dve deti

• od roku 1970 pracoval v Tesle (ZVT) Banská Bystrica, presťahoval sa do Radvane

• rozmanité aktivity popri zamestnaní, zakladateľ a vedúci závodnej kapely

• od roku 1988 na dôchodku

• aktívne sa zapája do besied a medializácie spomienok na druhú svetovú vojnu a SNP

Tento rok som mal tú česť viackrát sa stretnúť s pánom Vladimírom Strmeňom, s príjemným človekom, hudobníkom čo hral s dychovou hudbou takým ľuďom ako Edvard Beneš či Ludvík Svoboda. Pán Strmeň nerád spomína na vojnové utrpenie, radšej má dobré spomienky s dychovou hudbou, avšak rozhodol sa spraviť so mnou výnimku. Všetky jeho príbehy zo Slovenského národného povstania sa stali keď mal len 17 rokov, teda približne toľko ako mám práve ja. Pán Strmeň sa narodil v auguste 1928. V troch rokoch prišiel o otca, bol sirota. Žil v sirotinci v Radvani, kde mu jedna mníška (vychovávateľka), ktorá mala konzervatórium, povedala, že má vlohy k muzike a učila ho základy hudby. Začal sa to učiť ako koníček. „Museli sme sa učiť 25 hodín denne“ opísal pán Strmeň svoje školské časy. 12. septembra 1942, po skončení školy narukoval do armády ako elév. Prvá vojnová historka prišla už v deň narukovania. Jedno americké lietadlo s poruchou zhodilo neďaleko mesta 13 bômb. „Takto ma privítali na vojne, v prvý deň.“, poznamenal Strmeň. Pán Strmeň opísal situáciu v deň vypuknutia povstania takto: „Bol vyhlásený poplach, nevedeli sme čo sa deje, museli sme opustiť kasárne, zoradiť sa pred kasárne, kde nám bolo oznámené, že vypuklo Slovenské národné povstanie, na Nemcov sa strieľa a s partizánmi sa vyjednáva“. Pán Strmeň prišiel domov do baníckej osady Richtárová. V rodičovskom dome bol partizánsky štáb majora Morozova, ktorý mu povedal: „Načo ti je trúba, tu máš vintovku,budeš s nami bojovať“ A tak sa pána Strmeňa stal partizán. Pred odchodom na front absolvoval 14-denný guľometný a mínerský výcvik aj so skúškami. Na fronte bolo veľmi rušno, Nemci ich neustále ostreľovali delostreleckou a mínometnou paľbou. 14. októbra 1944 začali na Čremošnom Nemci mínometný útok, po ktorom bol pán Strmeň ranený (dostal 5 zásahov). Bol prevezený na obväzište, odtiaľ odišiel sanitkou do nemocnice v Banskej Bystrici. ).“ Neskôr bol prevezený naspäť k jednotke na Španiu dolinu, kde v miestnej ošetrovni ostal až do ústupu do hôr dňa 27.októbra 1944. Ranený Strmeň prechod zvládol. Po týždni v loveckej chate na Jelenskej skale ho lekárka prehlásila za bojaschopného. V horách v tom čase vládla tuhá zima ,avšak život v tzv. partizánskej republike išiel ďalej . Pán Strmeň sa v horách pravidelne stretával z Andrejom Bagarom. Ten so svojim divadlom vedel zdvihnúť náladu. 2. februára obsadili partizáni výhodné pozície pri moste v Richtárovej a čakali na príchod Nemcov ,ktorí mali v pláne ju vypáliť. Hodinu ležali v snehu, keď začali prichádzať Nemci. Vpredu na saniach dvaja dôstojníci a za nimi skupinky vojakov s horľavinami. Hneď ako prišli sa spustilo podľa slov pána Strmeňa peklo. Hodinová prestrelka skončila tvrdou porážkou Nemcov. 18.marca už nemali také šťastie, Nemcom sa podarilo Richtárovú vypáliť. Zhorel aj Strmeňov rodičovský dom, jeho rodina prežila len zásahom obetavej učiteľky. Červená armáda bola už blízko a tak sa rozhodlo prejsť front. Na hore Chabenec ich zastihla mohutná fujavica len vďaka súdržnosti prežili. Po prejdení frontom bol pán Strmeň pridelený k armáde generála Svobodu k Parížovciam (dnes súčasť Liptovskej mary). V týchto ťažkých bojoch použili Nemci plameňomety a Rusi slávne kaťuše. Pieseň kaťuša neskôr pán Strmeň zahral samotnému veliteľovi armády generálovi Ludvíkovi Svobodovi. Po vojne pracoval v v Podbrezovských železiarňach, kde okrem iného robil kapelmajstra. Neskôr prešiel do podniku Tesla kde bol tiež členom dychovej hudby. Z vojny ako aj z obidvoch zamestnaní si odniesol množstvo vyznamenaní. Po odchode do dôchodku naďalej robil kapelmajstra až do zrušenia kapely po Nežnej revolúcii. Aktuálne učí svojho pravnúčika hrať na klávesy, na harmoniku, na fujaru.