Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vladimír Strmeň (* 1928)

• narodený 26. augusta 1928 v osade Richtárová neďaleko Starých Hôr

• ako trojročnému mu umrel otec Adolf

• ako sedemročného ho matka dala do výchovy sestrám vincentkám do detského domova v Radvani

• v roku 1942 nastúpil k armádnej hudbe v Banskej Bystrici

• v roku 1944 sa zapojil do bojov SNP, počas ktorých bol ťažko ranený

• v roku 1946 sa zamestnal v železiarňach v Podbrezovej

• v roku 1949 sa oženil a následne sa im s manželkou narodili dve deti

• od roku 1970 pracoval v Tesle (ZVT) Banská Bystrica, presťahoval sa do Radvane

• rozmanité aktivity popri zamestnaní, zakladateľ a vedúci závodnej kapely

• od roku 1988 na dôchodku

• aktívne sa zapája do besied a medializácie spomienok na druhú svetovú vojnu a SNP

Vladimír Strmeň sa narodil 26. augusta 1928 v starej baníckej osade Richtárová neďaleko Starých Hôr. Osada bola súčasťou ďalších baníckych kolónií – Španej Doliny, Pieskov a Starých Hôr, kde sa vyťažená ruda pretavovala na kov. Po zatvorení baní museli živitelia rodín odchádzať za prácou ako drevorubači do okolitých lesov alebo ako robotníci do železiarní v Podbrezovej či do papierní v Harmanci. To bol osud aj Vladimírovho otca Adolfa Strmeňa, ktorý pracoval v Harmanci. Ten však v čase, keď mal jeho syn len tri a pol roka, počas úmorných peších ciest do zamestnania silno prechladol. Následne dostal zápal mozgových blán a zakrátko umrel. Keďže v Richtárovej „z každého okna trčala chudoba a bieda“, nebola vdova, Vladimírova mama Františka, s vychovaním syna v ľahkej situácii. Pod ťarchou okolností bola nútená dať svojho jediného syna do detského domova do Radvane, kde sa o jeho výchovu starali sestry vincentky. Tu strávil sedem rokov svojho detstva.

V detskom domove vládol prísny režim. Chovanci boli rehoľnými sestrami držaní nakrátko: „Bolo nás tam dvadsať chlapcov a dvadsať dievčat, a štyri mníšky to ukočírovali.“ Po škole sa žiaci nemohli zbytočne zdržiavať v meste a po skončení výučby museli ísť rovno do domova. Tam poobede pracovali na záhrade, kde si vlastnoručne pestovali zeleninu. Večer mali presne vyčlenený čas na štúdium, aby dosahovali vynikajúce výsledky v škole. Spoločná vychádzka do neďalekého parku bola povolená len raz týždenne. Vladimír navštevoval meštiansku školu, ktorá bola na dobové pomery veľmi kvalitná. Nastúpil do nej z piateho ročníka ľudovej školy a štúdium na nej trvalo štyri roky. V škole absolvoval technické kreslenie, umelecké kreslenie, strojopis, jeden povinný a jeden voliteľný cudzí jazyk. Vladimír bol nadaný na rysovanie, a preto pomáhal spolužiakom tak, že za päť korún predával svoje práce tým, ktorých domáce úlohy nedosahovali požadovanú kvalitu. Lož však ani v tomto prípade nemala dlhé nohy: „Pán učiteľ Ján Zelený to zbadal, vzal ma do kabinetu, dal mi trojku a dve pekné poza uši som vyfasoval, on poznal tú moju prácu.“

Už počas školských rokov cítil Vladimír so svojimi spolužiakmi pachuť vojny, ktorá sa pomaly blížila. Do základných škôl jazdili pojazdné plynové autobusy. Do nich žiaci museli nastúpiť s nasadenými plynovými maskami a hodinu v nich vydržať. Pri ďalších modelovaných poplachoch sa museli kryť pozdĺž stien. Deti museli absolvovať dlhé vyčerpávajúce pochodové cvičenia. Boli aj nočné cvičenia, ktoré však už organizovala Hlinkova garda a Hlinkova mládež. Tieto cvičenia však boli veľmi náročné, nemilosrdné a ideologicky silno podfarbené.

Vypuknutie Slovenského národného povstania a ťažké zranenie

„Po uplynutí štrnásteho roku podarilo sa mi urobiť prijímacie pohovory za eléva k posádkovej hudbe Banská Bystrica.“ Vladimír narukoval 12. septembra 1942, v deň pamätného falošného bombardovania Banskej Bystrice. Porucha na jednom z bombardérov zhodila niekoľko bômb za Urpín. Všetci účastníci Radvanského jarmoku si mysleli, že bombardujú mesto: „Kolotočiari ušli, kolotoče sa točili, ľudia skákali, ruky, nohy polámané, húsenkové dráhy... To bol krik, panika!“ Takto vyzeral prvý deň prijatých 12 nováčikov v armádnej kapele, ktorých malo čakať päťročné štúdium. Výber nástrojov nebol vôbec na mladých kadetoch, ale o ich ďalšom štúdiu rozhodol názor veliteľa, ktorý im podľa tvaru chrupu pridelil inštrument. Každý dostal taký nástroj, aký bol potrebný do orchestra. Vladimír sa takto dostal k trúbke.

Štúdium však bolo narušené blížiacim sa frontom. Rok po nástupe, v lete 1943 absolvovali armádni kapelníci výcvik so zbraňou na Oremlaze pri Brusne. O rok neskôr bola posádková hudba prevelená k tretiemu pešiemu pluku do Zvolena: „Vznik SNP bol oznámený poplachom, všetci sme museli opustiť priestory kasární, kde nám bolo pred kasárňami oznámené, že vzniklo povstanie.“ Vladimíra spolu s jedenástimi spolužiakmi prepustili domov s tým, že po skončení vojny sa majú vrátiť, aby sa im započítali skúšky za aktuálny ročník. Po návrate na Richtárovú našiel Vladimír v rodičovskom dome partizánsky štáb, následne ho veliteľ štábu zverboval: „Načo ti je trúba, tu máš flintu, treba bojovať! My sme prišli až spoza Uralu a ty tuto doma budeš sedieť? Ideš s nami bojovať!“ Tak sa pridal sa ku partizánom, kde začal ako spojka. Po niekoľkých dňoch ho spoznal jeho veliteľ zo Zvolena, nadporučík Sitár, ktorý ho pozval do svojej jednotky. Vladimír absolvoval výcvik na strelca ľahkého guľometu, mínerský výcvik a bojoval pri Veľkých Bieliciach a v Turci.

Boje boli veľmi tvrdé a nemilosrdné. Obe strany si nič nechceli a nemohli darovať. Každý deň v horách znamenal veľké riziko s nejasným koncom: „Ráno sme nevedeli, či dožijeme večera, a večer sme nevedeli, či dožijeme rána.“ Po jednom z nemeckých útokov bol ťažko ranený aj Vladimír, iba vďaka odvahe spolubojovníkov a zhode šťastných náhod bol s črepinami v tele prevezený do nemocnice v Banskej Bystrici. Tam mu ich úspešne vybral primár Daniel Petelen, hoci mnohí povstalci také šťastie nemali: „Pod oknami operačky bola kopa rúk, nôh v kaluži krvi, ktoré museli odoperovať niektorým bojovníkom, ktorých zo zákopov tam priviezli.“ Vladimírovi išlo o život dokonca aj v nemocničnej izbe. Jeden z vojakov, ktorému po útoku museli amputovať obe nohy, sa nevedel vyrovnať s vyhliadkami na ďalší život. Mal pri sebe ručný granát, ten odistil a vložil si ho pod perinu. Našťastie si to všimol ďalší vojak zotavujúci sa v nemocničnej izbe, okamžite pribehol a granát vyhodil von oknom. Ten letiac, len čo bol pod úrovňou okna, aj explodoval. Po tomto zážitku bol Vladimír niekoľko dní v zotavovni v Banskej Bystrici a následne ho previezli do lazaretu v Španej Doline. Ani nie po dvoch týždňoch od zranenia ho lekári pre nedostatok kapacity prepustili a odišiel do hôr opäť bojovať.

Prechod frontom

Keďže Nemci vedeli o obyvateľoch žijúcich v horských osadách, že pomáhajú partizánom, „bombardovali Staré Hory, starohorskú dolinu, Donovaly a okolité osady, bolo veľa mŕtvych – civilov, vojakov, veľké škody na vojenskom a súkromnom majetku.“ Nemci tiež agitovali medzi ukrytými partizánmi v horách pomocou zhodených letákov. Na nich boli vytlačené priepustky, ktorými sa mohli vzdávajúci sa bojovníci preukázať. Tie im mali zabezpečiť beztrestnosť a pokojný návrat domov. Išlo však len o pascu a niektorí partizáni, ktorí sa rozhodli opustiť hory, tak vbehli ničivým popravčím komandám priamo na mušku. Skončili v masových hroboch v Kremničke a v Nemeckej.

Vladimír bol so svojimi spolubojovníkmi od novembra 1944 pričlenený k sovietskej jednotke Pomstiteľ, ktorej velil major Morozov. Ich úlohou bolo zabrániť presunu vojenských síl a prostriedkov medzi mestami Banská Bystrica a Ružomberok: „Vyhodili sme mosty, museli sme robiť zátarasy, vo dne-v noci prepady na nemecké vojská. Za čo sa nám Nemci odvďačili poľovačkami na partizánske jednotky.“ Nemci ďalej postupovali aj voči civilnému obyvateľstvu žijúcemu v horských osadách, ktoré pomáhalo partizánom po materiálnej a informačnej stránke. Jedna takáto trestná výprava bola vo februári 1945 vyčlenená na vypálenie Starých Hôr. Ich postup však bol odhalený, a tak asi 50-člená skupina nemeckých vojakov bola na mieste postrieľaná.

Vo februári a v marci sa však Nemci pomstili prepadnutím partizánskej republiky, vypálený bol Priechod, Kalište, Baláže, Špania Dolina, Staré Hory a Richtárová: „Strieľali do všetkého, čo sa hýbalo, aj náš rodičovský dom spálili a do horiaceho domu hodili moju mamu aj s dvojročným bratom Ivankom za to, že piekla chlieb a prala pre partizánov.“ Vladimírovej mame a nevlastnému bratovi sa však podarilo utiecť cez zadný východ z domu a v hlbokom snehu cez potok prebehli do dvora susedov, kde sa ukryli. Jeho nevlastného otca Rudolfa odviedli spolu s ostatnými mužmi do tábora v Dachau, odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravým.

Deň nato dostala partizánska jednotka rozkaz opustiť starohorské lesy a pochodovať cez front: „Smerom na Baláže, ktoré ešte dohárali, okolo poludnia sme vyšli na Kalište, to už bolo zhorené, tam nebolo nikoho.“ Postupovali ďalej na Donovaly, kde po domoch prenocovali, a ďalej vypochodovali smerom na Liptovskú Lužnú, Magurku, Chabenec, odtiaľ do Jasenskej doliny. Tam urobila jednotka chybu a založila si ohne. Bola tak ľahkým cieľom pre nemeckú leteckú jednotku, ktorá ich prepadla. Vladimír spolu so svojimi druhmi očakávali výsadok nemeckých vojakov a boli pripravení na ich útok, ten však našťastie neprišiel. Na ďalší deň sa dostali do dediny Bystrá pri Podbrezovej, kde dva dni odpočívali. Následne putovali štyri dni cez Vernár do Popradu, kde boli pričlenení k ôsmemu zboru armádneho generála Ludvíka Svobodu.

Hoci v nasledujúcich osloboditeľských bojoch boli nasadení do prvej línie, mali veľa šťastia. Napríklad v boji pri dnes už zaniknutej obci Parížovce to bolo skutočne hrôzostrašné: „Tam nám Nemci plameňometmi upiekli dosť veľa našich vojakov.“ Vladimírovi sa však podarilo vyviaznuť bez ťažších zranení. Následne ho velitelia vybrali a presunuli do Banskej Bystrice, kde vytvorili prvú československú posádku. Táto posádka dohliadala na pokojný priebeh udalostí už v oslobodenom meste a v jeho okolí. Kraj však bol zmenený na nepoznanie: „Keď sme po fronte prišli do Bystrice, všetky koľajnice, podvaly, pelstry, pražce, telegrafné stĺpy, všetko bolo absolútne zničené! Boli vyhodené všetky mosty, všetky viadukty. To bol pohľad skazy! To bolo niečo strašné, čo Nemci za sebou nechali.“

Rodinný život a pracovné okolnosti

Po ukončení vojny sa Vladimír ako absolvent kapelnej školy zamestnal v podbrezovských železiarňach. Tam dostal za úlohu prebudovať fabrickú muziku, orchester, spevokol a folklórny súbor. V roku 1949 sa po niekoľkých rokoch spoločného chodenia oženil s Máriou, rodenou Borovicovou. Mali spolu dve deti, syna Jána a dcéru Soňu. Vo fabrike Vladimír pracoval v tzv. výpravni pri exporte tovaru ako expedient. Práve od tohto podniku záležalo, ako rýchlo sa bude opravovať železničná sieť na celom Slovensku. Aktívny Vladimír sa naplno vrhol do práce. Ako spomína, „my sme boli taká generácia, že sme pochopili, že sme museli bojovať aj budovať“. Po niekoľkých rokoch na svojej pozícii bol po odchode svojho šéfa do dôchodku povýšený na pozíciu vedúceho oddelenia. Táto činnosť však bola podmienená doplnením hutníckeho vzdelania, ktoré úspešne absolvoval.

Mimo zamestnania sa v Podbrezovej žilo veľmi kultúrne a pestro. Bol zriadený divadelný súbor, symfonický orchester, veľký dychový orchester a tanečný súbor. Všetky tieto súbory boli na takej vysokej úrovni, že boli porovnateľné s rozhlasovými telesami z Bratislavy. Spolupracovali s významným dirigentom Karlom Vlachom z Prahy. Zamestnanci organizovali plesy, rôzne koncerty, ktoré boli na vysokej umeleckej úrovni. 

Z Podbrezovej sa však Strmeňovci po 25 rokoch z rodinných dôvodov museli presťahovať do Banskej Bystrice. Vladimír sa zamestnal v Tesle, neskôr premenovanej na Závody výpočtovej techniky. Pri príchode do nového zamestnania dostal podmienku, aby do roka a do dňa vybudoval na pracovisku „takú muziku, akú majú podbrezovské železiarne“. To sa aj podarilo. Vybudoval a dirigoval orchester so 45 účastníkmi. Miesto orchestra v regióne bolo skutočne znamenité, v časoch najväčšej slávy sa im darilo nahrávať päť až šesťkrát do roka v rozhlase. Muzika robila veľkolepé pamätné koncerty na banskobystrickom korze. Na túto činnosť si mesto spomenulo v roku 2015, keď Vladimír dostal od primátora Cenu mesta Banská Bystrica. V zamestnaní strávil takmer ďalších 20 rokov, až do odchodu do dôchodku v roku 1988. Počas svojho života v metropole stredného Slovenska postavil v mestskej časti Radvaň rodinný dom, v ktorom sa spolu s rodinou uchýlil a žije v ňom dodnes.

Aktívny život na dôchodku

Zakrátko po odchode na dôchodok dostala manželka Mária silnú cukrovku a po niekoľkoročnom zápase o život v roku 1997 aj umrela. O rok neskôr po zákernej chorobe vo veku 47 rokov umrel aj syn Ján, mimochodom profesionálny vojak. Nešťastné obdobie pokračovalo, po ďalších piatich rokoch mu umrel zať František. Pre Vladimíra však život nekončil a jeseň života si spríjemňoval aj spoločnými chvíľami a aktivitami s družkou Annou Kripnerovou. Tá bola tiež aktívna v povstaní a v dôchodcovskom veku spoločne reprezentovali miestnu organizáciu Zväzu protifašistických bojovníkov. Avšak aj tú Vladimír prežil, keď v roku 2010 umrela. Smutnú jeseň života dofarbila do tmavých farieb aj ťažká choroba dcéry Sone, ktorá ju nakoniec v roku 2014 porazila.

Vladimír aj napriek týmto okolnostiam na život nerezignoval a aj napriek vyššiemu veku a bolestiam nôh rozdáva radosť tým, ktorí to potrebujú ešte viac. So svojou hrou na akordeóne navštevuje klientov sociálnych domov: „Chodím vyhrávať babičkám a starčekom a potešujem ich.“ Je obdivuhodné, že človek, ktorý je neraz značne starší od svojho publika, takto dokáže rozradostiť dôchodcov, na ktorých si málokto spomína. Ako správny hudobný profesionál neustále svoj repertoár rozširuje o nové piesne, ktoré sa objavujú v médiách. Tie si z televízie či rozhlasu nahrá na magnetofón, znotuje a naučí aj interpretovať, tak zaujme aj najnáročnejšie publikum. Okrem toho robí pravidelné prednášky o svojich zážitkoch z vojny pre školské skupiny, či už na školách alebo v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Za najväčší zážitok Vladimír považuje možnosť moderovať a hrať na oslavách Dňa ústavy v Bratislave v roku 2017.