Naštěstí jsme se dostali do toho světa, který se vlastně odlišoval od toho běžného světa
Dagmar Horváthová, rod. Papežová, sa narodila 24. apríla 1935 v Prahe Vladimírovi a Anne, rod. Polákovej. Napriek tomu, že otec bol katolík, dostal sa počas druhej svetovej vojny do koncentračného tábora skôr ako matka židovského pôvodu. V ohrození pre svoj rasový pôvod sa ocitla aj Dagmar, hoci bola pokrstená. Rodičia sa svoje deti rozhodli ukryť u rodiny Homolkovej a z Dagmar sa zo dňa na deň stala malá mamička svojho dvojročného brata Honzíka. K deťom sa vrátili tesne pred koncom vojny a otec bol následne účastný Pražského povstania. Pokojné prvé povojnové roky sa skončili rokom 1948 a nástupom budovania socialistického režimu v Československu, keď bol otec zosadený z pozície generálneho riaditeľa textilných závodov a až do roku 1962 bol nezamestnaný. Dagmar sa po skončení štúdia zamestnala v Ústave jadrového výskumu, kde sa spoznala aj so svojím budúcim manželom Pavlom. Po dvoch spoločných rokoch v Prahe sa presťahovali do Bratislavy, odkiaľ Pavol pochádzal, a Dagmar našla uplatnenie v Botanickom ústave SAV. V čase invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa rodina so štyrmi deťmi zdržiavala v Dubne v Rusku, kde Pavol pracoval od konca roka 1967 v Ústave jadrového výskumu. Hoci sa už v tom čase snažili o návrat do Bratislavy, bolo im to kvôli bytovej otázke umožnené až v roku 1972. Hoci politický prevrat v roku 1989 vnímala veľmi pozitívne, ale mylne domnievala sa, že bude nastolená zdemokratizovaná podoba socializmu, rozdelenie republiky v roku 1993 považuje za fatálne zlyhanie demokratickosti z dôvodu absentujúceho referenda pri rozhodovaní o tak zásadnej politickej otázke.